Politická korektnosť nie je prehnaná citlivosť, dokonca to nie je ani uprednostňovanie pocitov pred faktami, ako tvrdí Bill Maher. Politická korektnosť je slušné a citlivé vyjadrovanie, videnie vecí v kontexte. Takýto prístup paradoxne ochraňuje aj tých, ktorý naň najviac útočia.
Politická korektnosť je sebacenzúra. Presne tá, ktorá nás odlišuje od zvierat. Naše kognitívne schopnosti nám dovolia nereagovať pudovo na každú akciu, ale zamyslieť sa nad svojimi ďalšími krokmi. Preto hneď nezreveme po každom, kto nás nahnevá, nezačneme sa hádzať o zem, aj ked cítime zlosť. Človek vie tieto pocity potlačiť a ventilovať inde.
Rovnako ako naše činy, tak aj naše slová majú následky. V závislosti od funkcie, dôležitosti, a veľkosti publika majú slová človeka dopady na celú spoločnosť, a preto za ne musí niesť patričnú zodpovednosť. Politicky korektne sa vyjadrujú ľudia, ktorí si tieto následky uvedomujú. Nejde totiž o nejaký náš pokoj v duši, že sme politicky korektní. Ide o prejav slušnosti. Ale čo s tými, ktorí chcú byť politicky nekorektní?
Trend podporovať ľudí, ktorí sa vraj neboja byť politicky nekorektní si získava stále väčšiu podporu medzi politikmi – čo na mysli, to na jazyku. Postupne sa tu udomácnila politika, že názor je viac ako pravda. Verejní predstavitelia prirovnávajú ilegálnu anexiu k vyhláseniu samostatnosti a okrem zlého ratingu na Demagog.sk im za to nič nehrozí. Poriadny človek je vraj ten, ktorý sa neskrýva za politickú korektnosť a vyjadruje sa ako my, bežní ľudia. Tento predpoklad je nesprávny.
Vyjadrovať sa politicky nekorektne, teda ako buran, je veľmi jednoduché.
Prečo to tí ľudia robia? Možno tomu skutočne veria. Ale najmä preto, lebo vedia, že si to môžu dovoliť. Lebo žiadna inštitúcia z EÚ vás neuväzní, ak zapálite jej vlajku (teda, ak sa vám to napriek reguláciam o nehorľavom materiále podarí). Keď budete kričať pred americkou ambasádou na vojnových štváčov, tak si zamestnanci maximálne povzdychnú a ak budete v bezpečnej vzdialenosti od budovy s vybaveným povolením od magistrátu, ochranka ambasády vás bude len pozorovať.
Problém nastáva, keď to ľuďom prerastie cez hlavu. Keď zasejú niečo, čo nie sú schopní obrábať.
Ešte horšie totiž ako vyjadrovať sa grobiánsky je byť na to hrdý a neuvedomovať si dôsledky. To sú tí ľudia, ktorým politicky nekorektné vyjadrovanie pomôže zapáliť plamienok a podporiť oheň nenávisti. Pretože politicky nekorektné výrazy sú často považované za urážlivé, je len otázkou času, kedy zo začiatku hlúpy vtip prerastie v obmedzujúcu myšlienku, nájde si dostatočný počet podporovateľov, a spoločnosť sa zrúti. Náš americký priateľ hovorí o tom, ako sa pri zvolení politika do funkcie menia nebezpečné slová na nebezpečné činy.
Hovoriť politicky nekorektne nerobí z ľudi hrdinov, skôr len xenofóbov, rasistov, obmedzencov. Prijať citlivý prístup a pochopiť kontext vyžaduje vzdelanie a vcítenie. Politickí nekorektníci neriešia situáciu a svoje vyjadrovanie nepoužívajú na to, aby sa lepšie vyjadrili, ale len aby urazili, pošpinili, a zdecimovali svojho oponenta, aby roztrieštili zraniteľnú skupinu ľudí. Je tu však vážnejší problém ako len ľudia, ktorí si povedia, čo chcú.
Je zaujímavé, že ľudia sa často obávajú, že nazývanie fašistov fašistami povedie k zneváženiu slova, a pritom sa neboja legitimizácie fašistického správania. Odporcovia citlivého vyjadrovania tvrdia, že sme doteraz nič také nepotrebovali. Že sme doteraz nepoužívali genderovo alebo rasovo citlivé výrazy, a aj tak sme prežili.
OK, tak si na seba navlečte vrece, vojdite do svojho slameného domu a nezabudnite pri večeri použiť drevenú lyžicu. Politická korektnosť, rovnako ako vynález vidličky, je totiž ďalším stupňom civilizačného dospievania.
Text: Dušan Fischer. Kresba: Frenky Hříbal
