„Nacionalizmus podľa môjho názoru nie je ničím iným,
ako naivným ospravedlňovaním ozbrojovania a agresie.“
Albert Einstein
Američanov poznáme ako národ hrdých vlastencov, ktorí sú mimoriadne pyšní na svoju vlasť za každých okolností. Môžeme niečo podobné povedať aj o Slovákoch? Existuje rozdiel medzi vlastenectvom a nacionalizmom? Aký je náš vzťah k vlastnej krajine?
Amerika je síce ďaleko, no niečo máme spoločné. Ako hovorí náš americký priateľ, v kolíske modernej demokracie je v súčasnosti tretina názorov formovaná extrémistickými a nacionalistickými prúdmi. Myslím, že ak sa pozrieme na Slovensko, výrazný rozdiel nenájdeme. Etnický nacionalizmus, protirómsky radikalizmus či náboženská vyhranenosť voči iným presvedčeniam sú čoraz viac využívané našimi politikmi na oslovenie svojho voliča.
Štandardní politici dlhodobo ignorovali základné problémy ľudí a nedokázali ich osloviť svojim programom. A tak sa radikálna rétorika v rukách extrémistov premietla do 8% volebného zisku nacionalistickej a antisemitskej strany – ĽSNS. Navyše, svoj hlas rasistickému a xenofóbnemu zoskupeniu dala viac ako pätina prvovoličov. Ako je možné, že sa mladí ľudia, ktorí sa narodili do prosperujúcej a mierovej Európy, rozhodli takto konať?
Náš americký korešpondent vo svojom článku uviedol ako dôvod krízu solidarity. Aj u nás môžeme vidieť zväčšujúce sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými, medzi mestami a vidiekom. Ľudia strácajú dôveru v súčasný politický a spoločenský systém. Rastúca medzinárodná spolupráca, ktorej rozhodovacie procesy sa akoby vzďaľujú zrozumiteľnému jazyku bežných ľudí, prináša tiež negatívne ovocie. Bežní ľudia im nerozumejú, cítia neistotu, ohrozenie a strach z toho, že stratia vlastnú identitu či slobodu rozhodovania. A tak v hľadaní pravdy a bezpečia sa čoraz častejšie prikláňajú k ponúkaným jednoduchým a zrozumiteľným riešeniam, využívajúcim strach z nepoznaného, strach z rozdielnosti v rase, národnosti alebo náboženstve.
Z historických dôvodov na Slovensku častokrát pristupujeme k pojmu vlastenectvo opatrne a považujeme ho za niečo negatívne. Mýlime si ho s nacionalizmom či ľudáctvom a snažíme sa potláčať jeho prejavy.
Američania prešli vlastnú cestu k definícii toho, čo znamená vlastenec, odlišnú od tej slovenskej. Pre nás je typický dlhodobý a výrazný sociálny dištanc voči národnostným menšinám, cudzincom a celkovo voči akejkoľvek inakosti. Prežili sme tiež náročné historické obdobia, s ktorými sa slovenská spoločnosť dodnes dostatočne nevyrovnala. Ide najmä obdobie Slovenského štátu z obdobia 2. svetovej vojny, ktorého udalosti dodnes vyvolávajú extrémne emócie a polemiky.
Ako teda zadefinovať skutočné, zdravé vlastenectvo?
Pri hľadaní odpovede si pomôžem slovami arcibiskupa Cyrila Vasiľa z knihy Kresťan musí byť hrdinom: „Vlastenectvo je vedomie patričnosti k čomusi, čo sa nazýva národ a čo má svoju logiku, svoje dejiny, čo nám dáva zázemie aj pocit istej hrdosti, ale ešte väčšmi lásky.“
Skutočné vlastenectvo nepodnecuje dôvody pre vznik konfliktov medzi skupinami ľudí, národmi, etnikami, náboženskými skupinami. Úprimné a nezištné vlastenectvo sa nezakladá len na pozitívnom vzťahu ku krajine – súboru zákonov, inštitúcií a vymeraných hraníc, – ale zahrňuje aj ľudský rozmer. Má blízko k človeku a prijíma ho v jeho odlišnostiach ako neoddeliteľnú súčasť spoločenstva, ako súčasť rodiny.
Úprimné a nezištné vlastenectvo sa nezakladá len na pozitívnom vzťahu ku krajine, ale má blízko k človeku a prijíma ho v jeho odlišnostiach ako súčasť spoločenskej rodiny.
Vyvesiť slovenskú vlajku len počas majstrovstiev sveta nestačí. Keď prehráme, obviňovať z toho všetkých naokolo nestačí. Vlastenec je hybným motorom pozitívnych zmien v spoločnosti a aktívne sa zúčastňuje na verejnom živote, pretože mu nie je ľahostajné, v akom štáte žije on a ďalší obyvatelia. K tomu parí aj základné právo voliť, ktoré je dokonca v niektorých krajinách povinnosťou. Nezabudnite preto svoje právo využiť aj o pár dní v komunálnych voľbách!
Vlastenec dokáže reálne pomenovať ohrozenia a príležitosti. Napriek mnohým kritickým hlasom si myslím, že Európska únia a NATO predstavujú spoločenstvá, ktoré nám pomáhajú rozvíjať sa ekonomicky, sociálne, odborne a chránia našu bezpečnosť. Preto ich ako mladý človek považujem za súčasť mojej slovenskej identity. Nesmieme zabúdať na negatíva totalít a vojen, ale zároveň aj predstavovať pozitívne príbehy, ktorých nájdeme veľa v Európe aj u nás doma.
Európsku úniu a NATO považujem ako mladý človek za súčasť mojej slovenskej identity.
Človek sa vlastencom nerodí, ale sa ním stáva. Rodina a škola preto zohrávajú kľúčovú úlohu pri výchove k prirodzenému vlastenectvu. Je dôležité pravdivo poznať minulosť a svoju identitu, poučiť sa z chýb predkov a vedieť, kam orientovať svoju budúcnosť. Len tak dokážeme vychovať zodpovednú generáciu skutočných vlastencov, ktorí nebudú inklinovať k nacionalizmu a extrémizmu.
Autor: Marek Degro. Foto: Flickr
