Begin typing your search above and press return to search. Press Esc to cancel.

Mykola Riabčuk: Ako (a prečo) zostávam Čechom a Slovákom

Pred päťdesiatimi rokmi vojská Varšavskej zmluvy pod vedením Červenej armády napadli Československo. Socialistické reformy Pražskej jari boli potlačené a Československo bolo pod sovietskou okupáciou podrobené viac ako dvadsaťročnej “normalizácii”. Pri revízii svojej eseje spred desiatich rokov ukrajinský spisovateľ Mykola Riabčuk vysvetľuje, prečo jeho solidarita s obeťami okupácie stále pretrváva.

Esej “Ako som sa stal Čechom a Slovákom” bola napísaná v roku 2008 ako reflexia mojej veľmi osobnej skúsenosti s tým, čo sa retroaktívne nazýva “moc bezmocných” a (východnej) európskej solidarity. Esej bola uverejnená v máji 2008, niekoľko mesiacov pred tým, ako ruské jednotky, ozbrojené ťažkým delostrelectvom, tankami a lietadlami, napadli malú horskú krajinu na Kaukaze: Gruzínsko. Základný dôvod invázie bol jednoduchý – zabrániť smerovaniu Gruzínska k Západu a okrem iného poskytnúť lekciu ďalším postsovietskym susedom, ktorí by sa mohli odvážiť nasledovať cestu Gruzínska.

Na globálnej úrovni prešla ruská agresia voči Gruzínsku prakticky bez povšimnutia. Západné médiá vtedy chválili čínskych autokratov za ich dokonalú organizáciu olympijských hier; vodcovia západu, ako keby sa nič nestalo, si s ruským prezidentom v Pekingu potriasli rukami a šťastne sa usmievali; západná verejnosť si užívala dovolenky a pokorne konzumovala ďalšiu porciu
lží upečených v Moskve o drzom a agresívnom Gruzínsku, ktoré zaútočila na nevinné a mierumilovné Rusko a dostala spravodlivú odplatu. Západná reakcia sa v konečnom dôsledku zmohla len na prejavy „hlbokého znepokojenia“
a šľachetným výzvam k „obom stranám konfliktu“, aby upustili od násilia a ďalej riešili všetky problémy pri rokovacom stole. Násilníkovi poskytli šancu sa udobriť s obeťou znásilnenia a dosiahnuť vzájomnú spokojnosť.

Príkra a hanebná reakcia ma neprekvapila, v tom čase som už dobre dávno vedel, že v politike záujmy zvyčajne prevažujú nad hodnotami, že politici závisia primárne od svojich domácich, nie zahraničných voličov, a že skutočné množstvo chudoby vo svete, utrpenia a nespravodlivosti prevyšuje možnosti vnímania, psychiky a adekvátnej morálnej reakcie.

Naučili sme sa skrývať sa od nepríjemných myšlienok a morálnych výčitiek pod maskou zdravého rozumu a zamienat osobnú zodpovednosť kolektívnou pomocou magických formuliek nezvratnej ľudovej múdrosti – ako “pomoc núdznym začína doma” a “Boh pomáha tým, ktorí si vedia pomôcť sami”.

To neznamená, že v politike nie je priestor na morálku, alebo že by sme politikom nemali pripomínať hodnoty a zásady, na ktorých bol budovaný liberálny demokratický západ. Rozpor medzi hodnotami a záujmami je naozaj obtiažny a niekedy neriešiteľný. Ale zakaždým, keď obetujeme naše hodnoty kvôli záujmom, riskujeme, že nakoniec prídeme o oboje.

Dospel som k presvedčeniu, že máme právo kritizovať západnú vyhýbavosť a nejednoznačnosť, pokrytectvo a zradu iba vtedy, ak budeme mať zdravú dávku sebakritiky – osobnej i národnej. Znamená to najmä to, že od Západu nemôžeme požadovať solidaritu s našimi 75-timi politickými väzňami v Rusku, kým nebudeme rovnakú solidaritu s politickými väzňami prejavovať aj v ostatnom svete. Nemôžeme očakávať záujem západu o ruskom okupované regióny Donbasu a Krymu, ak sa nebudeme starať napríklad o Čínou obsadený Tibet. Nemôžeme obviňovať západné vlády za ich oportunistické flirtovanie s nečestnými režimami, ak tolerujeme rovnakú nejednoznačnosť na strane našej vlády.

Vo filme Michaela Winterbottoma z roku 1995 “Vitajte v Sarajeve” je pozoruhodná epizóda, keď vysokí predstavitelia OSN navštívia obliehané mesto, ktoré je terorizované streľbou delostrelectva a ostreľovačov. “Kedy budete konať?” pýtaju sa ich novinári s frustráciou v hlase. “Kedy zachránite aspoň deti?” – “No”, najvyšší predstaviteľ odpovedá: “Máme nejaké plány na stole. Verte mi, že na svete je aspoň 13 ďalších miest, kde je situácia ešte horšia ako tu.”

Z tej epizódy som si zobral dve lekcie. Po prvé, mali by sme vždy pamätať na to, že naša situácia pravdepodobne nie je najhoršia; mohlo by existovať najmenej 13 krajín alebo regiónov, kde je situácia oveľa horšia. A po druhé, mali by sme medzinárodným predstaviteľom vždy pripomínať všetkých 14 strašných prípadov, a nie len ten jeden, ktorý je pre nás najdrahší. To by náš postoj urobilo nielen dôveryhodnejším a morálne zdravším, ale aj znemožnilo medzinárodným predstaviteľom, aby pri všetkých 14 prípadoch konfliktov použili rovnaké výhovorky na to, aby neurobili nič.

V roku 2008 po ruskej invázii do Gruzínska som nebol prekvapený západnou reakciou na túto udalosť, ale skôr jej nedostatkom. Vyplýva to z dlhej tradície reálpolitiky, ktorá predpokladá, že niektoré štáty majú nárok na oveľa väčšiu zvrchovanosť než iné a dokážu spravovať “ich legitímnu sféru svojich privilegovaných záujmov”. Tento predpoklad určoval európsky poriadok po prvej a druhej svetovej vojne, uľahčil sovietsku inváziu do Maďarska v roku 1956 ako aj inváziu do Československa v roku 1968 a legitimizoval sovietsku požiadavku na Jaruzelského vojenský zásah proti poľským robotníkom v roku 1981.

Stanisław Barańczak, prominentný poľský básnik a esejista, sa v tom čase horko sťažoval na záľubu Západu, že odvedie všetku zodpovednosť od páchateľov na svoje obete: “Všetci na Západe sa pýtajú, či Solidarita nezašla príliš ďaleko; no nikto sa nespýta, či generál Jaruzelski nezašiel príliš ďaleko. Napriek všetkému súcitu a solidarite sa zdá, že Západ ticho prijal základný predpoklad východnej propagandy: že komunistické úrady sú vždy v práve, keď obhajujú svoj monopol na moc. Nikdy nezachádzajú príliš ďaleko, dokonca aj keď vyhlásia vojnový stav proti vlastnému ľudu. Vždy sú to len obyčajní ľudia, ktorí zachádzajú príliš ďaleko a ktorí sú strojcami vlastnej porážky vždy, keď sa dožadujú takých výdobytkov, ako je čistý vzduch na dýchanie – základné slobody a práva, ktoré sú na Západe samozrejmosťou.”

V roku 2008 to boli Gruzínci, ktorí “zašli príliš ďaleko” so svojou naivnou vierou v národnú zvrchovanosť a nedotknuteľnosť uznaných hraníc, ale určite nie Rusi, ktorí bez ohľadu na to, čo robia, nikdy nezájdu príliš ďaleko – a je tomu tak len preto, že iba pár politikov má guráž a odvahu, aby pomenovali veci pravým menom a identifikovali, kto je obeť a kto gauner.

To, čo ma udivilo, nebola západná tolerancia voči Putinovmu chucpe. Najviac ma zaskočila neprítomnosť reakcie zo strany obyvateľov východnej Európy, konkrétne Čechov, Slovákov a Maďarov – ľudí, ktorí mali rozoznať zlovestnú podobnosť medzi vlastnou historickou skúsenosťou a dnešným Gruzínskom. Nič také sa nestalo. Žiadne stretnutia, žiadne protesty, žiadne gruzínske vlajky na ruskom veľvyslanectve. Nič.

Bol to tichý, ale zrozumiteľný signál Moskve, aby pokračovala ďalej. “Nikdy neurobíte nič, čím by ste zašli priďaleko.” Prinajmenšom v “legitímnej sfére privilegovaných záujmov”. Zrazu som pocítil, že Ukrajina bude ďalšia. Odvážil som sa to vysloviť v niekoľkých článkoch a rozhovoroch. No nikto to nebral vážne.

V auguste 2008 som mal zmeniť koniec mojej eseje, lebo bola priveľmi optimistická a naivná. Zistil som, že som nikdy veľmi dobre neprečítal úspešnú esej Milana Kunderu o “Tragédii strednej Európy”. Môj idealistický pohľad na región vo veľkej miere formoval on a jeho východoeurópski kolegovia – jeho presvedčivé tvrdenia o našej “európskej príslušnosti” a legitímne právo “vrátiť sa späť” do rodiny slobodných európskych národov. Ignoroval som Brodského kritiku Kunderovej pozície, hoci ju celkom precízne označil ako príliš esencialistickú voči Západu a príliš exkluzívnu voči ostatným. Kunderova explicitná správa znela nasledovne: “My, Česi (Poliaci, Maďari) sme Európania v našej kultúre i histórii; no boli sme zradení Západom v Jalte a predali nás Stalinovi. Nikdy sme to neprijali, lebo nepatríme do sovietskej oblasti, pretože my, stredoeurópania, sme iní, sme ako vy, západní ľudia, a preto si zaslúžime slobodu.”

Či si aj všetky ostatné národy v sovietskom štáte zaslúžili určitú slobodu, aj keď neboli “stredoeurópske” a niektoré neboli “európske”, nebolo v Kunderovom texte jasne formulované. Namiesto toho Kundera pravdepodobne neúmyselne načrtol určitú hierarchiu “viac” a “menej” európskych národov. Preto si viac a menej slobodu vyznávajúce krajiny zaslúžia buďto okamžité (alebo nie tak okamžité) oslobodenie. Kunderova koncepcia, ako správne uviedol ukrajinský filozof Volodymyr Jermolenko, “mohla byť oslobodzujúca pre strednú Európu, ale pre Európu, ktorá sa nachádza na východnej strane kontinentu, bola táto koncepcia katastrofálna. Namiesto toho, aby rozbil stenu medzi Východom a Západom, ju jednoducho posunul ďalej na východ. Myšlienka mala byť použitá na boj proti totalitarizmu všade, ale geograficky ju lokalizoval iba na územiach bývalého ZSSR, čím sa na naše východoeurópske krajiny stávajú natrvalo prekliatymi. Namiesto toho, aby zostal verný svojmu vlastnému výroku a vnímal európsky kontinent v jeho rozmanitosti, sa Kundera rozhodol rozdeliť ho na dve časti. Humanistický Západ proti démonickému Východu, ktorý uniesol [stredoeurópsku] časť Západu.”

Bolo by zrejmým nadhodnotením obviňovať Kunderu z exkluzívnosti len preto, že jeho krajania nevedeli alebo sa nezaujímali o čokoľvek, čo sa deje ďalej na východ od Prahy, Budapešti, Ľubľany alebo Bratislavy. To nebola príčina ich nadradenosti, ale skôr dôsledok – odraz miestnej mentality, špecifických kultúrnych čŕt a etnických stereotypov. Kundera ich nevymyslel, ale považoval ich za samozrejmosť a nikdy sa ich nepokúšal spochybňovať alebo rozkladať.

Vo februári 2014, v posledných dňoch revolúcie na Ukrajine  mi zavolala mladá novinárka z Prahy, ktorý ma požiadala, aby som sa vyjadril k dramatickým udalostiam v Kyjeve. Jej prvá otázka bola nudná, ale orientačná: “Čo sa deje v Kyjeve? Revolúcia alebo štátny prevrat? ”

Bol som z toho v depresii. Nie je to tak, že by bola otázka sama osebe nelegitímna. Samotná skutočnosť, že novinárka popredných národných novín, po troch mesiacoch dramatických udalostí v susednej krajine, nemala jasno o tom, čo sa v skutočnosti deje, bola frustrujúcim zistením. Podotýkam, že ani to nebolo výnimočné alebo jedinečné. Desiatky novinárov po celej Európe sledovali šablónu naratívu vytvoreného v Moskve. Čokoľvek poviem, budem v pasci. Budem sa zapájať do hlúpej diskusie, ktorú medzinárodnému spoločenstvu naservírovali kremeľskí spindoktori, s jediným cieľom – zamútiť vody a odvrátiť pozornosť od skutočných problémov a skutočného vývoja. Táto propaganda potvrdila nechvalne známy princíp: kto ovláda agendu, ten ovláda príbeh.

“No,” odpovedal som nakoniec, “a čo bolo v roku 1989 v Prahe?”

Reportérka zostala šokovaná. Zrejme neočakávala takéto porovnanie. Takáto arogancia. Ako som sa mohol odvážiť porovnať nádhernú, slávnu civilizovanú “zamatovú revolúciu” v srdci Európy s divokým fašistickým pučom v barbarskej krajine, ktorá je blízko k ničomu?

“Bola to revolúcia!” zvolala hrdo. “Zamatová revolúcia!”

Bol to zamat len preto, že bol vtedy v Kremli pri moci Gorbačov a nie Putin.

Po štyroch rokoch som prekonal svoju frustráciu a zaujal pokojnejší postoj. Čiastočne preto, lebo som zistil, že moji spoluobčania už nie sú nevinní z hriechov nadradenosti, tak ako nie sú nevinní ich západoeurópski alebo stredoeurópski susedia. A čiastočne – a čo je dôležitejšie, v posledných rokoch som pozoroval, že Európa vo všeobecnosti  je v zmysle Kunderu čoraz viac ohrozená čo sa týka jej kultúry a osudu, a ani nie tak priamo Ruskom, ako predovšetkým zo svojej vlastnej naivity, provinčnosti a populizmu politikov.

A to by mal byť dobrý dôvod, aby sme zostali s Čechmi, Slovákmi, Poliakmi a Maďarmi v spoločnom boji so všetkými tými domácimi zlami – za vysnívanú Európu Milana Kunderu, Václava Havla, Czesława Miłosza, a tých “nebeských stoviek” Ukrajincov, ktorí prišli o život počas revolúcie dôstojnosti pod modrou vlajkou Európskej únie.

(20. august 2018)

Ukrajinský originál: https://zbruc.eu/node/82099

Publikované v angličtine: https://www.eurozine.com/i-still-remain-czech-slovak-2018-afterword/

Preklad z angličtiny: Tomáš Kriššák