Rozprávky ruskej propagandy v strednej Európe: Liberálna demokracia, slovanské bratstvo a úloha Západu

Naratívy a interpretačné schémy sú dôležitou súčasťou štátnej propagandy. Ich príťažlivosť a invenčnosť v podaní patria k faktorom úspešného propagandistického pôsobenia. 

Treba si však uvedomiť, že spôsob, akým sa v propagande obvykle využívajú naratívy, je odvodený od faktu, že propaganda ako forma informačného pôsobenia je funkciou nedemokratického štátu.

Demokracia ako systém (ideologicky neutrálny demokratický štát) a propaganda totiž nie sú zlučiteľné. Iba v nedemokratickom štáte môže byť propaganda organickou súčasťou štátnej informačnej politiky. Cieľom propagandy je víťazstvo v informačnej vojne vedenej s nepriateľom so zámerom zvíťaziť za každú cenu. Propaganda nie je založená na pravde, je to zmes lží, zavádzania a vyselektovaných faktov. Často je to iba lož.

Pri analýze naratívov, s ktorými narába súčasná ruská štátna propaganda, musíme definovať pozíciu súčasného Ruska, štátu s konkrétnou vonkajšou politikou a stanovenými cieľmi informačného pôsobenia v zahraničí.

Interpretácia dejín ako propagandistický nástroj

Rusko za súčasného vedenia na čele s Vladimírom Putinom sa správa ako revizionistická a revanšistická veľmoc, ktorá svoju snahu o revizionizmus ani neskrýva. I keď nateraz hranice tohto revizionizmu nie sú celkom jasné, okupácia a následná nezákonná anexia ukrajinského Krymu v roku 2014 ukázala, že ruský štát nevylučuje nijaké metódy a prostriedky pri dosahovaní svojich revizionistických zámerov.

Je treba tiež vidieť historický kontext a brať do úvahy doterajšie skúsenosti s ruskou politikou voči okolitému svetu. Rusky štát sa od 16. storočia vyvíjal na základe územnej expanzie, ktorú často sprevádzalo presadzovanie na obsadzovaných územiach takých sociálno-politických foriem, ktoré boli príznačné pre vývoj vnútri „pôvodného“ Ruska. Vrchol táto politika dosiahla v 20. storočí, v období komunizmu, keď ZSSR po druhej svetovej vojne inicioval vytvorenie tzv. socialistického tábora, zoskupenia komunistických režimov v Európe a Ázii s ambíciou o postupnú politickú expanziu v Afrike a v Latinskej Amerike.

Ako každá iná národná kultúra, ani ruská kultúra nie homogénna. Je to konglomerát viacerých vrstiev. Obsahuje aj také prvky, ktoré sú späté so štátom, jeho dejinami a politikou, s historickými predstavami, používanými vládou na zdôvodnenie jej postupov, v podobe rozmanitých naratívov: o slávnych ruských dejinách, o veľkom Rusku, o Rusku ako ochrancovi tradičných európskych hodnôt, o Sovietskom zväze ako bašte mieru, priateľstva národov a sociálnej spravodlivosti, o rozhodujúcom podiele Sovietskeho zväzu a Ruska v boji proti fašizmu a nacizmu, najnovšie aj o Rusku ako ochrancovi tradičných, konzervatívnych a náboženských hodnôt. Do týchto naratívov sa však nezmestí nič, čo by naštrbovalo ich vnútornú celistvosť, napríklad úvahy o vlastných porážkach, o útlaku iných národov, o represiách voči tým, ktorí so štátnou mocou nesúhlasili, o dobýjaní a kolonizácii iných krajín, o zrade spojencov a pod.

V súčasnosti sa v Rusku presadzuje taká štátom podporovaná interpretácia ruských dejín, podľa ktorej všetko, čo sa odohrávalo v dejinách a viedlo k upevneniu ruského štátu, malo v konečnom dôsledku pozitívny význam, hoci o takýto výsledok sa mohli usilovať – a to dokonca súčasne, v tom istom historickom období – protikladné a dokonca aj proti sebe bojujúce spoločenské sily. A tak v jednom interpretačnom balíku, v jednom kontinuu, sa ocitajú Ivan Hrozný a Peter I, Mikuláš I a Alexander III, Mikuláš II a „červení“ boľševici (a zároveň aj ich odporcovia z radov „bieleho hnutia“), VČK/NKVD/KGB a konzervatívna, „vlastenecká“, monarchistická ruská emigrácia, protiboľševický konzervatívny filozof Ivan Iľjin a komunistickí vodcovia Vladimir Lenin a Josif Stalin a pod.

Podľa takejto interpretácie ruská monarchia, sovietske Rusko, ZSSR a súčasná Ruská federácia sú v podstate iba modifikáciami tej istej národno-štátnej a kultúrno-civilizačnej entity, ktorej dejiny majú svoj vnútorný zmysel. Tým je existencia a podľa možnosti aj expanzia silného centralizovaného štátu.

Takto definovaný zmysel ruských dejín sa dá nájsť najmä v minulosti, preto zdôvodnenie pre súčasnú štátnu politiku sa často hľadá práve tam, pričom návrat k „slávnej minulosti“ je obvyklou motiváciou pre praktické kroky v súčasnosti. „Rekonštrukcia“ sa stáva jedným zo smerov praktickej politiky. Pod heslom „obnovy“ a „obrody“ sa realizujú pokusy o vzkriesenie prežitých, de facto neživotaschopných sociálnych foriem – tak vo vnútornom usporiadaní krajiny, ako aj vo vonkajšom prostredí, pri určení zahranično-politickej línie.

Pri svojom pôsobení v strednej a východnej Európe používa ruská propaganda rôzne naratívy. Pozrime sa stručne na tri takéto naratívy, ktoré sú dnes prítomné vo verejnom diskurze Slovenska. V niektorých aspektoch sú tieto naratívy navzájom previazané.

„Prekonaná liberálna demokracia“

Prvým je naratív o nevhodnosti systému liberálnej demokracie pre stredoeurópske národy, o tom, že liberálno-demokratický koncept je už prekonaný a prežitý a mal by byť nahradený iným konceptom, založeným na národných, tradičných, konzervatívnych a kolektivistických hodnotách. Liberálna demokracia podľa tohto naratívu nie je systémom vytvárajúcim optimálne podmienky pre slobodný život občanov, pre demokratické vládnutie a dodržiavanie ľudských práv, ale iba nástrojom na presadzovanie mocenského vplyvu veľkých štátov (USA, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko) vo svete a v Európe, čo údajne poškodzuje malé európske štáty, ktoré by sa preto mali vymaniť spod tejto dominancie (ergo vystúpiť z EÚ a NATO) a rozvinúť tesnejšiu spoluprácu s Ruskom.

Spochybňovanie liberálnej demokracie ako systému v strednej a východnej Európe má za cieľ ex-post zrelativizovať a fakticky poprieť výsledky úspešného procesu transformácie spoločnosti po páde komunistických režimov a účasť transformujúcich sa štátov na procese európskej integrácie. Takisto zámerom presadzovania spomínaného naratívu je dodatočne vykresliť ten typ vzťahov, ktorý existoval v tzv. socialistickom tábore na čele so ZSSR, ako vhodný – a lepší než súčasná liberálna demokracia – model, založený na rovnoprávnosti, vzájomnej pomoci a akceptovaní národných špecifík.

Na diskreditáciu liberálnej demokracie používajú aktéri ruskej propagandistickej mašinérie rôzne klišé a konšpiračné bludy, napríklad o bezbrehej eurobyrokracii („diktát Bruselu“), o sprisahaniach údajnej homosexuálnej loby, ktorá mení Európu na „Gejrópu“, o „multi-kulti“ spolkoch, ktoré vraj chcú zničiť európsku kultúru a prostredníctvom migračných vĺn islamizovať starý kontinent a pod.

Propaganda vedená proti liberálnej demokracii ako systému má súvislosť s tým, aký typ interakcie so Západom súčasné ruské vedenie uprednostňuje. Rusko vníma Západ ako rivala alebo nepriateľa a chce maximálne oslabiť jeho základy. Pozorovaním a analýzou politických krokov a propagandistického účinkovania ruských štátnych orgánov sa dá dospieť k záveru, že ruský štát v súčasnosti sa usiluje o deštrukciu liberálnej demokracie preto, lebo tvorí základy kolektívneho Západu. Je to strategický cieľ súčasného ruského vedenia, pričom každý nepriateľ liberálnej demokracie je dnes de facto jeho spojencom – strategickým alebo situačným.

Natíska sa otázka: „Koho dnes Rusko považuje za svojho najväčšieho nepriateľa, voči ktorému sa najviac oplatí vyvíjať subverzívne aktivity – USA alebo EÚ?“ Vo verbálnej rovine, podľa intenzity propagandistických útokov, by to mali byť zrejme USA, ktorým sa Rusko na čele s Vladimírom Putinom chce vyrovnať ako globálny hráč. Vidíme však, že v praktickej rovine sa Rusko snaží deštruovať – zvonku a zvnútra – najmä EÚ, keďže cíti, že má určitú silu na to, aby v tomto úsilí mohlo byť úspešné. Preto stredoeurópske krajiny, vrátane Slovenska, by mali byť dostatočne ostražité.

Propagandistickým pôsobením v regióne strednej Európy sa Rusko totiž snaží nahmatať slabšie články v spoločenstve liberálno-demokratických štátov s cieľom iniciovať rozkladné procesy zvnútra. Tieto úsilia okrem iného vychádzajú z toho, že vzhľadom na zvláštnosti historického vývoja sú v spoločnostiach krajín strednej Európy prítomní takí aktéri, ktorí by sa radi ujali (a aj sa ujímajú – zištne a nezištne) aktívnej úlohy pri deštruovaní liberálnej demokracie (radikálni nacionalisti, pravicoví extrémisti, krajná ľavica, ideologickí pohrobkovia komunistických režimov a pod.).

„Slovanské bratstvo“

Druhým naratívom, ktorý sa aktívne využíva v štátnej propagande Ruska v strednej a východnej Európe, je naratív o osobitnej úlohe slovanských národov, o potrebe nastolenia čo najtesnejších vzťahov medzi nimi, čo by malo zásadným spôsobom ovplyvniť ich ďalší rozvoj, usporiadanie ich spoločností a medzinárodné záväzky. Ústredné miesto v tomto koncepte zaujíma, samozrejme, Rusko, ktoré vystupuje ako líder slovanského sveta a ochranca slovanských národov. Ťažiskom myšlienky o slovanskej solidarite a bratstve je predstava, že etnický faktor (najmä jazyková a kultúrna blízkosť národov) je dôležitejší než voľba určitého typu spoločenského usporiadania a postavenia v systéme vzťahov s inými štátmi. Podľa tohto konceptu by štáty vytvorené slovanskými národmi mali byť bližšie k Rusku, bez ohľadu na to, aké politické režimy existujú v samotných týchto štátoch a v Rusku. Čiže demokratické štáty strednej a východnej Európy so slovanským obyvateľstvom by mali inklinovať k autoritárskemu, nedemokratickému, veľmocenskému Rusku a nie k demokratickým štátom Západu, vytvoreným anglosaskými, germánskymi, románskymi a iným národmi.

Na Slovensku tento naratív nachádza istú odozvu vzhľadom na dlhodobejšiu existenciu názorového prúdu, ktorého nositelia nadväzujú na odkaz Ľudovíta Štúra, významného činiteľa, považovaného za formatívneho z hľadiska jazykovej a kultúrnej identity slovenského národa. Vo svojej práci Slovanstvo a svet budúcnosti sa Štúr venoval zmyslu dejín Slovanov a Slovákov a dospel k záveru, že optimálnou a jedinou zmysluplnou opciou pre všetkých európskych Slovanov, vrátane Slovákov, ktorí v 19. storočí nemali vlastnú nezávislú štátnosť, je pripojenie sa k Rusku a de facto rozplynutie v ruskom národe – s používaním ruského jazyka ako úradného a s prestupom na pravoslávie. V Štúrových názoroch sa dajú nájsť prvky, príznačné pre nositeľov myšlienky zbližovania sa Slovenska s Ruskom v neskorších historických obdobiach, predovšetkým dištancovanie sa od liberálneho Západu a vyzdvihovanie osobitných hodnôt ruského národa a štátu.

Paradoxom bol fakt, že osoba, ktorá počas svojho života a v priebehu viac ako storočia a pol po svojej smrti (až do súčasnosti) bola a je považovaná za stelesnenie snáh Slovákov o samostatnú národnú existenciu, navrhovala pre tento národ také riešenie jeho historického osudu, ktoré by v prípade jeho realizácie znamenalo postupný zánik Slovákov ako osobitného národa s vlastným jazykom, kultúrou a historicky zdedenou konfesionálnou charakteristikou.

Dnešná realita je však taká, že Slováci sa priklonili k inej historickej opcii a Štúrov odkaz nevyslyšali. Rovnako ako drvivá väčšina európskych slovanských národov sa koncom 20. – začiatkom 21. storočia Slováci rozhodli, že ich osud a budúcnosť sú spojené s demokratickým a slobodným Západom, s mimoriadne úspešnými projektmi európskej integrácie a transatlantického partnerstva. Tie sú pritom založené nie na jazykovej blízkosti a etnickej príbuznosti, ale na priorite univerzálnych hodnôt (sloboda, demokracia, otvorená spoločnosť).

Slovensko spolu s Poľskom, Českou republikou, Bulharskom, Slovinskom a Chorvátskom je dnes po úspešnom uskutočnení vnútorných demokratických reforiem členskou krajinou EÚ a NATO. Slovanská Čierna Hora práve nedávno vstúpila do NATO a usiluje sa aj o vstup do EÚ, do ktorej tiež smerujú slovanské Macedónsko, Srbsko, Bosna a Hercegovina.

O tom, že idea slovanského bratstva slúži dnes (rovnako ako často slúžila v minulosti) na maskovanie brutálnych veľmocenských zámerov, protirečiacich skutočným národným záujmom slovanských národov, svedčí politika Ruska voči Ukrajine, ktorá sa v roku 2014 stala objektom otvorenej agresie zo strany svojho väčšieho suseda za to, že jej obyvatelia podporili kurz na demokratické reformy a účasť na európskom integračnom projekte. Ruská agresia však neodradila Ukrajincov od toho, aby pokračovali vo svojom pohybe na ceste do zjednotenej Európy, kde budú partnermi ďalších slovanských, ale aj iných národov.

„Zištný Západ“

Tretím naratívom, používaným ruskou propagandou v regióne strednej Európy, je naratív o zištnom Západe, ktorého cieľom vraj vždy bolo (a aj v súčasnosti je) podriadiť si malé stredoeurópske národy. Celý proces postkomunistickej transformácie štátov v strednej Európe po páde komunistických režimov je prezentovaný v tomto naratíve ako cieľavedomý proces získavania dominantných pozícií západnými štátmi, dobytia tunajších trhov, ovládnutia prírodných zdrojov, zbavovania stredoeurópskych štátov národnej suverenity, zaťahovania ich do konfliktov, ktoré vraj Západ podnecuje vo vzťahoch so svojimi strategickými rivalmi (samozrejme, ako ináč – najmä s Ruskom). Malé a stredne veľké stredoeurópske krajiny figurujú v tomto naratíve ako takmer bezbranné obete cudzích mocenských ambícií a záujmov, odovzdané na milosť západných politických a ekonomických dravcov.

Jedným zo zámerov spomínaného naratívu je vnútiť verejnosti predstavu o imanentne obmedzenej suverenite štátov strednej Európy, o neschopnosti stredoeurópskych národov samostatne rozhodovať o svojom vlastnom osude, o tom, že stredná Európa je odsúdená – rovnako ako v minulosti – na existenciu v podriadenom stave voči silnejším medzinárodným aktérom, o tom, že západný vektor v geopolitickom ukotvení regiónu je škodlivý.

Tento naratív však má značné limity, pokiaľ ide snahy o jeho efektívne presadenie. Je vzdialený realite snáď ešte viac než predchádzajúce dva. Odpoveďou, ktorá nastavuje zrkadlo jeho základným postulátom, sú výsledky spoločenskej transformácie, ktoré dosiahli krajiny strednej a východnej Európy. Vďaka reformám, ktoré národy strednej Európy realizovali so zámerom vstúpiť do EÚ a NATO (čiže do integračných zoskupení kolektívneho Západu) život občanov týchto štátov je dnes najkomfortnejší než kedykoľvek predtým v dejinách. Ľudia v dnešnej strednej Európe žijú v slobodných spoločnostiach, v stabilných demokratických štátoch s garantovanými hranicami a vyrovnanými vzájomnými vzťahmi, s funkčnou ekonomikou, možnosťou voľného pohybu, štúdia, práce a života tam, kde chcú, možnosťou čerpania výsledkov pozoruhodných technologických a sociálnych inovácií, ku ktorým dospel súčasný Západ. Vďaka enormnému prísunu zahraničných investícií, západného know-how a pomoci z fondov EÚ v predvstupovom a povstupovom období sú dnes ekonomiky stredoeurópskych krajín neporovnateľne výkonnejšie než v minulosti. Keď Slovensko v roku 2004 vstupovalo do EÚ, o výkonnosti jeho ekonomiky svedčil údaj o tom, že krajina sa nachádzala na úrovni 57% HDP per capita od priemerného ukazovateľa EÚ. Po 13 rokoch členstva tento ukazovateľ vzrástol o 20%.

Záver

Pokusy o indoktrináciu verejného priestoru prostredníctvom nepriateľských propagandistických naratívov sú spravidla úspešnejšie v prostrediach, v ktorých sa nevedie kvalifikovaná, faktami a vierohodnými poznatkami podložená debata na témy súvisiace s aktuálnym vývojom krajiny a spoločnosti. Práve v takýchto prostrediach vzniká živná pôda pre šírenie rôznych mýtov, pochybných naratívov, zavádzajúcich interpretácií alebo otvorených bludov. Je preto dôležité, aby spomínané toxické obsahy narážali na štít pravdivých informácií a kvalitných znalostí a aby pod ťarchou presných a nespochybniteľných argumentov odchádzali tam, kam patria – na cintorín falošných ideí.

Autor je prezidentom Inštitútu pre verejné otázky.

Grigorij Mesežnikov

Komentár vyšiel na portále Aktuality.sk.

Ilustroval: Mikuláš Sliacky