Čo chce Putin, prečo to chce a ako reagovať? Sebavedomé Slovensko prináša najdôležitejšiu tajnú depešu v dejinách americkej diplomacie v slovenskom preklade s komentárom.
V mnohom dodnes aktuálny text pomáha pochopiť sovietsky pohľad na svet, pozadie tohto pohľadu, jeho dôsledky pre praktickú politiku na oficiálnej úrovni, jeho dôsledky na neoficiálnej úrovni a praktické vývody z hľadiska politiky USA. George Kennan píše nadčasovo: „Musíme sformulovať a iným štátom ponúknuť podstatne pozitívnejší a konštruktívnejší obraz sveta, aký si želáme vybudovať, než aký sme im ponúkali dosiaľ. Napokon, musíme prejaviť odvahu a sebavedomie a ostať verní postupom a konceptom spoločnosti založenej na humanistických základoch.“
„861.002/20 – 2246: Telegram
Chargé d´affaires v Sovietskom zväze (Kennan) ministrovi zahraničných vecí[1]
TAJNÉ
Moskva, 22. februára 1946, 21.00 (prijaté 22. februára o 15.52)
511. Reakcia na zadanie MZV č. 284 z 3. februára (13) si vyžaduje sformulovať natoľko zložité, citlivé a nášmu spôsobu uvažovania vzdialené odpovede, navyše také dôležité pre analýzu nášho medzinárodného prostredia, že ich nie som schopný vtesnať do prehľadnej krátkej správy bez toho, aby som neskončil s textom, ktorý bude predstavovať nebezpečné zjednodušenie. Verím preto, že rezort prejaví porozumenie, ak v reakcii na jeho otázku rozčlením odpoveď na päť častí, ktoré sa budú venovať zhruba nasledovným okruhom[2]:
1. Základná charakteristika povojnového sovietskeho pohľadu na svet.
2. Pozadie tohto pohľadu.
3. Jeho dôsledky pre praktickú politiku na oficiálnej úrovni.
4. Jeho dôsledky na neoficiálnej úrovni.
5. Praktické vývody z hľadiska politiky USA.
Vopred sa ospravedlňujem za preťažovanie telegrafnej linky[3]; položené otázky sú však také dôležité, najmä vo svetle nedávnych udalostí, že ak si naše odpovede na ne zasluhujú nejakú pozornosť, potom ich treba formulovať ucelene. Nasleduje
Prvá časť: Základná charakteristika povojnového sovietskeho pohľadu na svet, ako ju vyjadruje oficiálna propagandistická mašinéria
je nasledovná
ZSSR sa naďalej nachádza v antagonistickom „kapitalistickom obkľúčení“, s ktorým dlhodobo nie je možné trvalé mierové spolužitie. Stalin roku 1927 počas prijatia delegácie amerických robotníkov vyhlásil:
„V ďalšom vývoji medzinárodnej revolúcie vzniknú dva póly svetového významu: socialistický, ktorý k sebe bude priťahovať krajiny prikláňajúce sa k socializmu, a kapitalistický, ktorý k sebe bude pútať krajiny inklinujúce ku kapitalizmu. Zápas týchto dvoch pólov o ovládnutie svetového hospodárstva rozhodne o osude celosvetového kapitalizmu a komunizmu.“
Kapitalistický svet zmietajú vnútorné protirečenia, ktoré sú vlastné povahe kapitalistickej spoločnosti. Tieto konflikty nemožno vyriešiť cestou mierového kompromisu. Najhlbším z nich je konflikt medzi Britániou a USA[4].
Vnútorné protirečenia kapitalizmu nevyhnutne povedú k vojne. Takto rozpútané vojny môžu nadobudnúť dve podoby: vojny odohrávajúce sa vnútri kapitalistického sveta medzi dvoma štátmi a intervenčné vojny vedené proti svetu socializmu. Sofistikovaní kapitalisti, ktorí sa márne usilujú vyhnúť vnútorným konfliktom kapitalizmu, dávajú prednosť vojne proti socializmu.
Útok proti ZSSR, hoci by bol pre jeho osnovateľov zničujúci, by opäť zabrzdil napredovanie sovietskeho socializmu, preto mu treba za každú cenu zabrániť.
Hoci pre ZSSR predstavujú nebezpečenstvo aj konflikty medzi kapitalistickými štátmi, ponúkajú obrovskú príležitosť pre posilnenie veci socializmu, najmä ak ZSSR ostane vojensky silný, ideologicky monolitný a verný súčasnému výnimočne schopnému politickému vedeniu.
Treba mať na pamäti, že kapitalistický svet nie je skazený ako celok. Popri nenapraviteľne reakčných a buržoáznych elementoch ho tvoria aj 1.) určité vcelku osvietené a kladne uvažujúce kruhy organizované v akceptovateľných komunistických stranách a 2.) určité iné kruhy (dnes sa z taktických dôvodov zvyknú označovať ako pokrokové alebo demokratické), ktorých reakcie, túžby a činnosť „objektívne“ podporujú záujmy ZSSR. Tieto kruhy treba posmeľovať a využiť pre sovietske ciele.
Najnebezpečnejšími medzi rozkladnými elementmi buržoázno-kapitalistickej spoločnosti sú politici, ktorých Lenin nazval falošnými priateľmi ľudu, teda lídri umiernených socialistov či sociálnych demokratov (inými slovami, nekomunistická ľavica). Sú nebezpečnejší než otvorení reakcionári, pretože tí aspoň pochodujú pod vlastnými zástavami, zatiaľ čo umiernení ľavicoví lídri s použitím inštrumentária socializmu mätú ľudí, aby lovili v mútnych vodách reakčného kapitálu a aby v konečnom dôsledku poslúžili jeho záujmom.
Toľko k premisám. Čo na ich základe sovietska politika z hľadiska vlastných záujmov dedukuje? Nasledovné:
Treba robiť všetko pre to, aby sa posilňovala relatívna váha ZSSR ako faktora medzinárodného vývoja. A naopak, neslobodno premeškať nijakú príležitosť na zníženie váhy a vplyvu, kolektívne alebo individuálne, kapitalistických mocností.
Sovietske úsilie a úsilie zahraničných priateľov Ruska musí smerovať k prehlbovaniu sporov a konfliktov medzi kapitalistickými mocnosťami a k ich využívaniu. Ak prípadne eskalujú do vypuknutia „imperialistickej“ vojny, treba ju premeniť na sériu revolučných povstaní v jednotlivých kapitalistických krajinách.
„Demokraticko-pokrokové“ kruhy treba v najvyššej možnej miere využiť na vyvíjanie tlaku na kapitalistické vlády v línii zodpovedajúcej sovietskym záujmom.
Treba viesť neúprosný zápas so socialistickými a sociálnodemokratickými lídrami v zahraničí.
Druhá časť: Pozadie takéhoto pohľadu na svet
Pred tým, ako preskúmam implikácie tejto straníckej línie v praxi, dovolil by som si upozorniť na vybrané aspekty.
Po prvé, táto línia nekorešponduje s prirodzeným svetonáhľadom ruského národa. Ten sa k vonkajšiemu svetu stavia celkovo priateľsky, má záujem o jeho spoznanie, záujem o to, aby si s ním zmeral vlastné vlohy, ktorých si je dobre vedomý, ale predovšetkým má záujem o život v mieri a užívanie plodov vlastnej práce. Stranícka línia nevyjadruje nič viac než tézu, ktorú sa oficiálna propagandistická mašinéria usiluje s veľkou obratnosťou a neúnavnosťou presadzovať vo vedomí verejnosti prejavujúcej v jej najvnútornejších myšlienkach pozoruhodnú odolnosť. Stranícka línia naopak jasne určuje svetonáhľad a konanie ľudí predstavujúcich mocenský aparát tvorený stranou, tajnou službou a vládou; pozornosť preto musíme venovať výlučne aparátu.
Po druhé, treba si uvedomiť, že východiská, na ktorých je táto stranícka línia založená, sú väčšinou pomýlené. Skúsenosť nám ukazuje, že mierové a vzájomne výhodné spolužitie kapitalistických a socialistických štátov je celkom dobre možné. Hlavné vnútorné konflikty v rozvinutých štátoch už primárne nespôsobuje kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale pokročilá urbanizácia a spriemyselňovanie; jej dôsledkov bolo Rusko až dosiaľ ušetrené nie vďaka socializmu, ale len vďaka vlastnej zaostalosti. Vnútorná súťaživosť kapitalizmu nie vždy vyvoláva vojny; a nie všetky vojny možno pripísať na vrub týmto príčinám. Hovoriť o možnosti intervencie proti ZSSR dnes, po porážke Nemecka a Japonska a po skúsenosti s poslednou svetovou vojnou, je holým nezmyslom. Ak sa „kapitalistický“ svet súčasnosti nestane obeťou provokácie zo strany síl netolerancie a rozvratu, je celkom dobre schopný žiť v mieri sám so sebou i s Ruskom. A napokon, nik normálne uvažujúci nemá dôvod pochybovať o úprimnosti umiernených socialistických vodcov v západných krajinách. Rovnako tak by bolo nespravodlivé uprieť im úspechy v ich úsilí zlepšiť životné podmienky pracujúcej populácie, kedykoľvek – ako napríklad v Škandinávii – sa im naskytla príležitosť ukázať, čo v nich je.
Pomýlenosť týchto východísk, z ktorých každé pochádza z obdobia spred svetovej vojny, dobre dokumentuje práve tento konflikt; spory medzi Britániou a Spojenými štátmi nezavdali príčinu pre vznik zásadných rozporov západného sveta. Kapitalistické štáty s výnimkou členov Osi nepreukázali pripravenosť riešiť vlastné spory tým, že by sa zapojili do križiackej výpravy voči ZSSR. Sovietsky zväz sa nestal svedkom imperialistickej vojny, ktorá by sa zmenila na sériu občianskych vojen a revolúciu, ale naopak ocitol sa v situácii, keď musel bojovať bok po boku s kapitalistickými mocnosťami v spoločenstve krajín spojených spoločným cieľom.
Napriek tomu sa všetky spomenuté tézy, hoci nepodložené a realitou vyvrátené, v súčasnosti vehementne presadzujú. Čo tento prístup naznačuje? Sovietska stranícka línia sa nezakladá na objektívnej analýze situácie za hranicami Ruska a má pramálo spoločné s podmienkami mimo Ruska; vychádza predovšetkým z vnútorných ruských potrieb, ktoré jestvovali pred vypuknutím vojny a ktoré jestvujú aj v súčasnosti.
Podstatou neurotického pohľadu Kremľa na medzinárodné záležitosti je tradičný a inštinktívny ruský pocit neistoty. Pôvodne šlo o neistotu mierumilovného roľníckeho ľudu usilujúceho sa zabezpečiť si živobytie na rozľahlých nechránených pláňach v susedstve bojovných kočovných kmeňov. Neskôr, keď sa Rusko dostalo do kontaktu s hospodársky rozvinutejším Západom, tento pocit neistoty umocnili obavy z tamojších vzdelanejších, silnejších a lepšie organizovaných spoločností. Tento nový druh neistoty sa však zmocňoval najmä ruských vládcov; všetci ruskí vládcovia si totiž uvedomovali, že ich spôsob vlády je pomerne zastaraný, že psychologické základy ich vlády sú krehké a umelé a že by nezniesli porovnanie, že by neobstáli v dotyku s politickými systémami západných krajín. Preto sa vždy obávali prenikania cudzieho vplyvu, priameho kontaktu medzi svetom Západu a ich vlastným svetom, obávali sa, čo by sa mohlo stať, ak by sa Rusi dozvedeli pravdu o svete za hranicami Ruska a ak by sa naopak cudzinci dozvedeli pravdu o ruskom svete. Naučilo ich to hľadať a nachádzať bezpečnosť v trpezlivom, ale vražednom zápase, ktorý sa musel zakaždým skončiť úplným zničením súperiacej mocnosti, v zápase, ktorý nepoznal pojmy ako dohodu či kompromis s protivníkom.
Nie náhodou marxizmus, ktorý v západnej Európe pol storočia bez úžitku tlel, sa po prvý raz rozhorel jasným plameňom práve v Rusku. Len v krajine, ktorá nikdy nepoznala priateľského suseda alebo tolerantnú rovnováhu rozličných síl, vnútorných či zahraničných, sa mohlo dariť doktríne, čo neuznávala mierový spôsob riešenia hospodárskych konfliktov spoločnosti. Po nastolení boľševického režimu sa marxistická dogma, v Leninovom podaní ešte krutejšia a netolerantnejšia, stala dokonalým vyjadrením pocitu neistoty, ktorý sa boľševikov zmocňoval v ešte väčšej miere než predchádzajúcich ruských vodcov. V dogme založenej na účelovom altruizme našli zdôvodnenie ich podvedomej obavy z vonkajšieho sveta, ich diktatúry, bez ktorej nevedeli vládnuť, ich krutosti, v ktorej sa nezastavili pred ničím, ich kultu prinášania obetí, ktoré od spoločnosti neustále vyžadovali. V mene marxizmu obetovali pri uplatňovaní vlastných metód a taktiky všetky etické hodnoty. Dnes sa však už od ideológie marxizmu nedokážu dištancovať. Stal sa z nej figový list ich morálnej bezúhonnosti a intelektuálnej autority. V tom lepšom prípade by sa bez marxizmu ocitli tvárou v tvár dejinám len ako poslední v dlhom zástupe krutých a na počet obetí nehľadiacich ruských vodcov, ktorí krajinu neúprosne nútili dosahovať stále nové úrovne vojenskej moci zaručujúcej vonkajšiu bezpečnosť ich vnútorne slabým režimom. Práve preto sa musí účel každého sovietskeho kroku vždy ceremoniálne zaodieť do róby marxizmu, práve preto nemožno podceniť význam dogmy v sovietskych záležitostiach. Sovietskych lídrov poháňa nevyhnutnosť vychádzajúca z ich vlastných minulých a súčasných krokov /chýbajúci text[5]/ vonkajší svet ako nepriateľské a hrozivé zlo, ktoré však v útrobách nesie zárodky postupujúcej nemoci a ktoré je osudovo predurčené, aby sa zmietalo v silnejúcich vnútorných kŕčoch, kým mu nastupujúce sily socializmu nezasadia definitívnu ranu z milosti a kým neuvoľní miesto novému a lepšiemu svetu. Touto tézou možno odôvodnodiť nárast vojenskej a policajnej sily ruského štátu, izoláciu ruského obyvateľstva pred vonkajším svetom, formou premenlivý, ale intenzitou stály tlak na rozšírenie hraníc ruskej policajnej moci; to všetko dohromady predstavuje prirodzené a inštinktívne pohnútky ruských vládcov. V podstate sme len svedkami vehementného posilňovania vnútorne znepokojeného ruského nacionalizmu, stáročia trvajúceho pohybu, ktorý si dôsledne zamieňa pojmy ako útok a obrana. Po novom zamaskovaný ako medzinárodný marxizmus s medovými motúzmi sľubov zúfalému a vojnou zničenému vonkajšiemu svetu je však nebezpečnejší a zákernejší než kedykoľvek predtým.
Netreba si pritom pri pohľade zvonka myslieť, že všetci tí, ktorí presadzujú sovietsku stranícku líniu, sú nevyhnutne farizejskí a neúprimní. Mnohí z nich majú o vonkajšom svete príliš málo poznatkov, či sú mentálne priveľmi závislí na to, aby spochybňovali /chýbajúci text/ autohypnóza; mnohí z nich dokázali bez problémov presvedčiť samých seba, že je upokojujúce a pohodlné jednoducho veriť. Jestvuje ešte jedna, dosiaľ nerozlúštená záhada: kto (ak vôbec niekto taký jestvuje) v tejto obrovskej krajine v skutočnosti dostáva presné a nefiltrované informácie o vonkajšom svete? V ovzduší aziatského tajnostkárstva a sprisahanectva, ktoré je pre tunajší spôsob vládnutia typické, jestvujú neobmedzené možnosti pre manipuláciu zdrojmi a tokmi informácií či pre ich kontaminovanie. Samotné pohŕdanie objektívnou pravdou – hlboká neviera Rusov, že čosi ako objektívna pravda jestvuje – ich vedie k tomu, aby na všetky predložené fakty hľadeli len ako na nástroj presadzovania toho-ktorého skrytého zámeru. Mám dobrý dôvod vysloviť podozrenie, že súčasná vláda je v skutočnosti sprisahaním vnútri väčšieho sprisahania; mám naopak veľký problém uveriť, že samotný Stalin dostáva čosi ako objektívny obraz vonkajšieho sveta. V tejto oblasti sa otvára obrovský priestor pre onen druh jemnej intrigy, v ktorej sú Rusi majstrami nad majstrov. Neschopnosť zahraničných vlád tvorcom ruskej politiky jasne predostrieť svoje záležitosti – teda miera, do akej sú v ich vzťahoch s Ruskom vydaní na milosť a nemilosť obskúrnym a neznámym poradcom, s ktorými sa nikdy nestretnú a ktorých preto nedokážu ovplyvniť – je podľa môjho názoru najznepokojujúcejším prvkom diplomatickej praxe v Moskve, čímsi, čo musia mať západní štátnici neustále na pamäti, ak chcú pochopiť povahu ťažkostí, ktorým tu čelíme[6].
Tretia časť: Dôsledky sovietskeho pohľadu na svet pre praktickú politiku na oficiálnej úrovni
Pozreli sme sa na povahu a pozadie sovietskeho programu. Čo môžeme očakávať v rovine jeho praktického napĺňania?
Sovietska politika, ako rezort naznačuje aj v zadaní, na ktoré odkazujem, sa uskutočňuje v dvoch rovinách: 1.) oficiálna rovina predstavovaná krokmi oficiálne podniknutými v mene sovietskej vlády; 2.) ilegálna rovina aktivít uskutočňovaných jej agentúrou, za ktoré sovietska vláda odmieta prevziať zodpovednosť.
Kalkul postupu sledovaného na oboch úrovniach bude slúžiť základným politikám zodpovedajúcim bodom a.) až d.) vymenovaným v prvej časti. Aktivity podnikané na rozličných úrovniach sa budú významne odlišovať, nadväzujú však na seba a dopĺňajú sa zámerom, načasovaním a účinkom.
V oficiálnej rovine si musíme všímať nasledovné:
Vnútorná politika zameraná na všemožné posilnenie sily a prestíže sovietskeho štátu: intenzívne budovanie vojenského priemyslu; maximálny rozvoj ozbrojených síl; spektakulárne show, ktorými chce režim imponovať ľuďom zvonka; pokračujúce tajnostkárstvo o vnútorných záležitostiach, ktorého zmyslom je zakryť slabiny a nechať protivníkov tápať v tme.
Kedykoľvek sa príležitosť vyhodnotí ako správne načasovaná a sľubujúca želaný výsledok, krajina vynaloží všetko úsilie, aby rozšírila oficiálne hranice sovietskej moci. Aktuálne je toto úsilie obmedzené na niekoľko susedných území, ktoré sú vnímané ako bezprostredná strategická nevyhnutnosť, teda napríklad severný Irak, Turecko, možno Bornholm. Ak a keď sa však skrytej sovietskej politickej moci naskytne príležitosť rozšíriť sa na nové územia, stredobodom záujmu sa môžu kedykoľvek stať iné témy. Takto napríklad môže „priateľská“ perzská vláda čeliť žiadosti Ruska, aby mu poskytla prístav v Perzskom zálive. Ak sa v Španielsku dostanú k moci komunisti, možno oživiť otázku sovietskej základne v Gibraltarskom prielive. Podobné žiadosti sa však prejavia na oficiálnej úrovni až po tom, ako sa ukončia neoficiálne prípravy.
Rusi sa budú oficiálne zúčastňovať na činnosti medzinárodných organizácií všade tam, kde vidia príležitosť na rozšírenie sovietskej moci alebo na obmedzenie či fragmentovanie moci iných. Moskva nevníma OSN ako mechanizmus na vytvorenie trvalého a stabilného svetového spoločenstva založeného na zdieľaných záujmoch a cieľoch všetkých štátov, ale ako arénu, v ktorej možno presadzovať vyššie spomenuté ciele. Kým budú Sovieti pokladať Spojené národy za organizáciu slúžiacu tomuto účelu, ostanú ich súčasťou. Ak však v ktoromkoľvek okamihu dospejú k záveru, že sa OSN využíva na odhaľovanie či narúšanie ich zámeru mocensky expandovať a ak uvidia lepšie možnosti na sledovanie tohto zámeru v inej konštelácii, nebudú váhať a z OSN vystúpia. Takýto krok by však naznačil, že sa už cítia byť dostatočne silní na narúšanie jednoty medzi štátmi, že vystúpením chcú znefunkčniť OSN predstavujúcu hrozbu ich bezpečnostným záujmom, a nahradiť ho medzinárodným nástrojom, ktorý je z pohľadu ich zámerov účinnejší. Sovietsky postoj k OSN teda bude do veľkej miery závisieť od lojality iných štátov voči organizácii a od stupňa ich energickosti, rozhodnosti a kohézie, s akou budú v podobe OSN brániť mierový a sľubný koncept medzinárodného života, ktorý v našom ponímaní táto organizácia stelesňuje. Opakujem, Moskva nevyznáva akúsi abstraktnú vernosť ideálom OSN. Jej postoj voči organizácii ostane v zásade pragmatický a taktický.
Vo vzťahu ku koloniálnym regiónom a zaostalým či závislým národom bude sovietska politika, dokonca aj na oficiálnej úrovni, zameraná na oslabovanie moci, vplyvu a väzieb rozvinutých západných štátov vychádzajúc z teórie, že do tej miery, do akej bude táto politika úspešná, vznikne mocenské vákuum umožňujúce zaplniť ho komunistickým a sovietskym vplyvom. Sovietsky tlak na účasť v dohodách o poručníckych územiach je preto podľa môjho názoru výrazom želania zaujať postavenie, z ktorého bude možné komplikovať a obmedzovať západný vplyv v týchto častiach sveta, a ani nie tak vytvárať robustné kanály, prostredníctvom ktorých by bolo neskôr možné uplatniť sovietsku moc. Niežeby Sovietom táto motivácia chýbala, pre dosiahnutie svojich cieľov však uprednostnia iné metódy než oficiálne dohody o poručníctve. Možno preto očakávať, že Sovieti budú požadovať účasť na všetkých poručníctvach alebo podobných aranžmán a takto získané páky využijú na oslabenie západného vplyvu na dotknuté národy.
Rusi sa budú energicky usilovať o rozšírenie siete sovietskych diplomatických zastúpení v krajinách, v ktorých cítia dobrú príležitosť postaviť sa vplyvu západných mocenských centrál, a o prehĺbenie oficiálnych vzťahov s takýmito krajinami. To sa vzťahuje na zemepisne natoľko odlišné územia ako Nemecko, Argentína, krajiny Blízkeho východu atď.
V medzinárodných hospodárskych záležitostiach bude sovietskej politike dominovať úsilie o sebestačnosť Sovietskeho zväzu, ako aj priľahlých území vo sfére jeho vplyvu. Toľko pokiaľ ide o leitmotív ich politiky. Pokiaľ ide o oficiálnu líniu, ich postoj zatiaľ ostáva nejasný. Sovietska vláda preukázala od ukončenia nepriateľstva v zahraničnom obchode zvláštnu rezervovanosť. Som presvedčený, že ak sovietska vláda dostane ponuku na rozsiahle dlhodobé úvery, môže prípadne – ako to urobila v 30-tych rokoch – pro forma vyjadriť všeobecné želanie obnoviť medzinárodnú hospodársku výmenu. Pokladám však za pravdepodobnejšie, že sovietsky zahraničný obchod sa bude vo veľkej miere obmedzovať na vlastnú sféru vplyvu vrátane okupovaných území Nemecka a že k zásade všeobecnej hospodárskej spolupráce medzi štátmi sa obráti chrbtom.
Pokiaľ ide o spoluprácu v oblasti kultúrnej výmeny, Sovieti budú opäť pro forma hovoriť o želateľnom prehĺbení kultúrnych stykov medzi národmi, v praxi to však nepovedie k stavu, ktorý by mohol oslabiť bezpečnostné záujmy Sovietskeho zväzu. Skutočné prejavy sovietskej politiky sa v tomto smere obmedzia na nemastné-neslané komunikačné kanály v podobe prísne kontrolovaných oficiálnych návštev a podujatí, s nadmerným užívaním vodky a záľahou oficiálnych prejavov, avšak bez trvalého efektu.
Nad rámec napísaného oficiálne sovietske vzťahy naberú čosi, čo možno označiť za „oficiálny“ kurz voči jednotlivým zahraničným vládam, pričom budú silný dôraz klásť na prestíž Sovietskeho zväzu a jeho predstaviteľov, s punktičkárskou pozornosťou venovanou protokolu, ktorú si netreba pliesť s dobrými maniermi.
Štvrtá časť: Čo možno očakávať pri presadzovaní základnej sovietskej politiky na neoficiálnej, alebo ilegálnej úrovni, teda na úrovni, za ktorú sovietska vláda nepreberá zodpovednosť
Agentúru využívanú na uskutočňovanie politiky na tejto úrovni tvoria:
Vnútorné vrcholné personálne štruktúry komunistických strán v cudzine. Hoci mnohé z osôb, ktoré spadajú do tejto kategórie, môžu vystupovať a konať v nesúvisiacich verejných funkciách, v skutočnosti úzko spolupracujú ako podzemné operatívne centrály svetového komunizmu, ako zakonšpirovaná Kominterna, ktorej kroky sú prísne koordinované a riadené Moskvou. Je dôležité mať na pamäti, že tieto pevné jadrá v skutočnosti pracujú podľa zásad ilegality, hoci strany, s ktorými sú spájané, pôsobia legálne.
Radové členstvo komunistických strán. Medzi ním a osobami identifikovanými v predchádzajúcom odstavci jestvuje jasné odlíšenie. V posledných rokoch toto odlíšenie ešte zosilnilo. Zatiaľ čo zahraničné komunistické strany pôvodne vykazovali čudnú (a z pohľadu Moskvy často nepraktickú) zmes konšpiratívnej a legálnej aktivity, v súčasnosti sa konšpiratívny prvok jasne vyčlenil, sústredil do vnútorného kruhu a na pokyn zvonka prešiel do ilegality, pričom radoví členovia – ktorým sa už vedenie často ani nezdôveruje so skutočným životom hnutia – sú nabádaní, aby v ich krajinách pôsobili ako bona fide obhajcovia určitých politických tendencií a naozaj ich nemožno viniť z udržiavania konšpiračných väzieb na cudziu mocnosť. Komunisti v súčasnosti vystupujú a konajú ako organizovaná sila len v niekoľkých krajinách, tam, kde sú dostatočne početní. Spravidla ich využívajú, aby prenikali do ďalších organizácií, ktoré majú za úlohu buď ovplyvniť alebo dokonca ovládnuť a pri ktorých jestvuje slabšie podozrenie, že sa stali nástrojom v rukách sovietskej vlády; majú teda naplniť zámery Moskvy prostredníctvom organizácií, a nie priamou akciou ako samostatná politická strana.
Plejáda národných združení či entít, v ktorých možno vďaka prieniku získať vplyv alebo dominanciu. Takými sú: odbory, mládežnícke jednoty, ženské združenia, spoločnosti spájajúce osoby na základe rasy, cirkevné spolky, sociálne organizácie, kultúrne zoskupenia, liberálne periodiká, vydavateľstvá atď.
Medzinárodné organizácie, do ktorých možno preniknúť vďaka vplyvu získanému v ich rozličných národných odnožiach. Prominentne sú medzi nimi zastúpené odborové, mládežnícke a ženské združenia. Osobitne, takmer životne dôležité je v tejto súvislosti medzinárodné odborové hnutie. Moskva si je vedomá príležitosti obísť západné vlády pri formovaní svetových záležitostí a buduje v rozličných krajinách medzinárodnú lobby schopnú vplývať na vlády, aby vyvíjali aktivity v súlade so sovietskymi záujmami alebo naopak schopnú paralyzovať aktivity, ktoré sú záujmom ZSSR protichodné.
Ruská pravoslávna cirkev, s jej zahraničnými pobočkami, a jej prostredníctvom celá pravoslávna cirkev východného rítu.
Panslavistické hnutia a iné hnutia (azerbajdžanské, arménske, turkické atď.) vychádzajúce z etnických skupín žijúcich v ZSSR.
Vlády alebo vládne zoskupenia v tej či onej miere ochotné sledovať sovietske záujmy, v súčasnosti napríklad bulharská a juhoslovanská vláda, režim v severnej Perzii, čínski komunisti atď. Nielen propagandistické mašinérie, ale aj vlastná politika týchto režimov môžu byť čoraz viac k dispozícii ZSSR.
Možno očakávať, že súčasti tohto rozsiahleho aparátu sa budú využívať, v závislosti od ich užitočnosti, nasledovným spôsobom:
Na podkopanie všeobecného politického a strategického potenciálu najvýznamnejších západných mocností. V krajinách Západu sa bude vyvíjať úsilie, aby sa znížilo ich národné sebavedomie, aby sa paralyzovali opatrenia na zaručenie národnej obrany, aby sa podnecoval sociálny a štrajkový nepokoj, aby sa stimulovali akékoľvek prejavy nejednotnosti. Všetky osoby vyjadrujúce nespokojnosť, či už na hospodárskom alebo rasovom základe, budú nabádané, aby dosiahli nápravu stavu nie cestou sprostredkovania alebo kompromisu, ale za cenu neľútostného a násilného zápasu zameraného na zničenie iných častí spoločnosti. Chudobní budú huckaní proti bohatým, černosi proti belochom, mladí proti starým, prišelci proti starousadlíkom atď.
Na neoficiálnej úrovni sa vyvinie osobitne energické úsilie oslabiť silu západných mocností a ich vplyv na koloniálne, zaostalé či závislé národy. Na tejto úrovni sa nebude hľadieť na metódy. Omyly a slabiny západných koloniálnych administratív budú neľútostne pranierované a využité v záujme Moskvy. V západných krajinách dôjde k mobilizácii liberálnej časti verejnej mienky s cieľom oslabiť ich koloniálnu politiku. V závislých národoch budú podnecované antipatie. A zatiaľ čo budú Sovieti tieto národy posmeľovať, aby sa zbavili závislosti od západných mocností, nimi nastrčené politické organizácie sa v koloniálnych entitách, ktoré majú získať nezávislosť, budú pripravovať na prevzatie moci
Na vlády, ktoré budú stáť v ceste sovietskym zámerom, bude vyvíjaný nátlak s cieľom odstaviť ich od moci. K takémuto vývoju môže dôjsť v krajinách, ktorých vlády sa priamo stavajú proti cieľom sovietskej zahraničnej politiky (Turecko, Irán), ktoré urobili všetko pre to, aby sa ubránili prenikaniu komunistickému vplyvu (Švajčiarsko, Portugalsko), alebo vlády ktorých – ako labouristický kabinet v Británii – príliš silne konkurujú Moskve v zápase o morálnu prevahu v časti spoločnosti z pohľadu komunistov dôležitej pre ovládnutie krajiny. (Niekedy sa v jednej krajine stretnú aj dva faktory. Komunistické skupiny sa v takom prípade prejavujú osobitne hlučne a postupujú zvlášť bezohľadne.)
V zahraničí budú komunisti spravidla pracovať na zničení všetkých podôb osobnej slobody – hospodárskej, politickej alebo morálnej. Ich systém dokáže pracovať len s ľuďmi, ktorí sa dostali do úplnej závislosti od vrchnosti. Osobnosti, ktoré sú finančne nezávislé – samostatne podnikajúci, veľkostatkári, úspešní farmári, remeselníci a vôbec všetci tí, ktorí predstavujú miestnych lídrov či požívajú úctu spoluobčanov ako populárni miestni duchovní alebo politici – sa pre komunistov stávajú protivníkmi. Nie náhodou ešte aj v ZSSR úradníkov miestnej správy neustále presúvajú z miesta na miesto, aby im zabránili zapustiť korene.
Všetko úsilie sa sústredí na vrazenie klinu medzi najvýznamnejšie západné mocnosti. V americkej spoločnosti sa budú kultivovať reči proti Britom a medzi Britmi naopak podporovať antiamerikanizmus. Obyvateľov európskeho kontinentu vrátane Nemcov budú huckať proti obom anglosaským mocnostiam. Ak vzniklo nejaké podozrenie, nafúkne sa do obrovských rozmerov, ak nejestvuje, vymyslí sa. Na diskreditáciu a zápas proti úsiliu, ktoré z pohľadu Moskvy hrozia nastolením jednoty či zomknutosti medzi inými /chýbajúci text/ a ktoré by nezahŕňali Rusko, sa využijú všetky dostupné zdroje. Všetky druhy medzinárodných spoločenstiev, ktoré sa budú vzpierať prieniku a ovládnutiu komunistami, či už to bude katolícka /chýbajúci text/, medzinárodné hospodárske záujmy, alebo medzinárodné bratstvo kráľovských dvorov a aristokracie, musia počítať s tým, že sa ocitnú pod paľbou mnohých, a často /chýbajúci text/.
Vo všeobecnosti bude všetko úsilie na neoficiálnej úrovni svojou povahou negatívne a deštrukčné, určené na to, aby oslabilo sily, ktoré sa ocitli mimo sovietskeho dosahu. To dokonale ladí so základným sovietskym inštinktom, že s rivalizujúcou mocnosťou nemožno dosiahnuť kompromis a že akákoľvek konštruktívna spolupráca sa môže začať až po tom, čo komunistická mocnosť nadobudla prevahu. V pozadí tohto úsilia bude vyvíjaný nástojčivý, neprestajný tlak na prienik a ovládnutie kľúčových postov v administratíve a osobitne v policajnom aparáte cudzích štátov. Sovietsky zväz predstavuje policajný režim par excellence, ponorený do prízračného polosveta cárskej policajnej intrigy, navyknutý premýšľať predovšetkým v kategóriách policajného štátu. Ak hodnotíme sovietske motívy, nikdy na túto skutočnosť nesmieme zabudnúť.
Piata časť: Praktické vývody z pohľadu politiky USA
V skratke: máme dočinenia s politickou silou fanaticky oddanou viere, že trvalý modus vivendi s USA nie je možný, že ak sa má sovietska moc cítiť bezpečne, je žiaduce a nevyhnutné narúšať vnútorný súlad našej spoločnosti, rozvracať náš tradičný spôsob života a negovať medzinárodnú autoritu nášho štátu. Táto politická sila neobmedzene disponuje energiou jedného z najvýznamnejších národov sveta a zdrojmi jedného z najbohatších území sveta a motivujú ju hlboké a silné prúdy ruského nacionalizmu. Na uplatňovanie svojho vplyvu v iných štátoch navyše používa prepracovaný a rozsiahly aparát prejavujúci mimoriadnu pružnosť a všestrannosť, aparát riadený ľuďmi, ktorých skúsenosť a zručnosť pri rozvíjaní ilegálnych metód práce sú, zdá sa, v dejinách bezprecedentné. Napokon, pri jeho základných reakciách nie je pripravený uvažovať realisticky. Rozsiahly fundus objektívnych faktov o ľudskej spoločnosti preň, na rozdiel od nás, nepredstavuje etalón, ktorým sa neprestajne pomeriava a následne koriguje vlastné videnie sveta, ale čosi ako kúzelnícke vrece, z ktorého náhodne vyťahuje jednotlivé predmety a následne ich tendenčne zoradí, aby podporili vopred určený pohľad na svet. Uznávam, že mnou vykreslený obraz nie je vábny. Problém, ako sa vyrovnať s touto silou, predstavuje nepochybne najťažšiu úlohu, s akou bola naša diplomacia kedy konfrontovaná, a zrejme aj najťažšiu úlohu, s akou kedy konfrontovaná bude. Musí sa stať bodom odpočtu, od ktorého treba v tejto etape našej práce odvinúť všetky budúce politické aktivity. Musíme k nemu pristúpiť s rovnakou svedomitosťou a pedantnosťou, aké sme venovali riešeniu najdôležitejších strategických otázok v čase vojny, a ak to bude potrebné, s nemenej veľkým vkladom do plánovacieho úsilia. V predkladanom texte nemôžem ašpirovať na to, aby som navrhol všetky riešenia. Rád by som však na záznam vyjadril presvedčenie, že je v našich silách tento problém zvládnuť – bez toho, aby sme museli siahnuť po riešení v podobe rozsiahleho vojenského konfliktu.
Na podporu tohto môjho presvedčenia by som rád ponúkol niektoré postrehy povzbudzujúcejšej povahy:
Sovietsky štát, na rozdiel od hitlerovského Nemecka, nekoná schematicky ani avanturisticky. V činnosti sa nepridržiava vopred pevne stanoveného, nemenného plánu. Zbytočne nepodstupuje riziko. Vzpiera sa logike rácia, ale veľmi citlivo reaguje na logiku sily. Vie preto bez problémov ustúpiť – a zvyčajne tak aj urobí – keď v ktorejkoľvek etape narazí na jednoznačný odpor. Ak teda protivník disponuje dostatočnou silou a ak dá jasne najavo, že je pripravený ju použiť, len málokedy po nej musí siahnuť. Ak sa kritické situácie správne manažujú, nemusí dôjsť k súpereniu, v ktorom jedna aj druhá strana riskuje stratu prestíže.
Sovieti stojaci zoči-voči západnému svetu ako celku predstavujú výrazne slabšiu silu. Ich úspech teda bude skutočne závisieť od stupňa zomknutosti, pevnosti a odhodlanosti, akú dokáže preukázať západný svet. A to sú faktory, ktoré máme vo vlastnej moci.
Sovietsky systém ako vnútorná mocenská štruktúra ešte musí definitívne dokázať svoju úspešnosť. Musí preukázať, že obstojí v ťažkej skúške v podobe zvládnutia viacerých po sebe nasledujúcich odovzdaní moci jedným lídrom druhému alebo jednou klikou druhej. Leninova smrť predstavovala prvý takýto prenos moci; jeho dôsledky sovietsky štát na 15 rokov výrazne oslabili. Druhý transfer moci krajinu čaká po Stalinovej smrti alebo jeho odchode do dôchodku. Ani to však ešte nebude najťažšou skúškou. Sovietsky vnútorný systém bude v dôsledku nedávnych teritoriálnych ziskov vystavený sérii dodatočných tlakov, za ktorú cársky režim zaplatil vysokú daň. Tu v Moskve sme presvedčení, že od skončenia občianskej vojny ruský ľud ešte nikdy nenadobudol taký výrazný emocionálny odstup od doktrín komunistickej strany než v súčasnosti. Strana sa dnes v Rusku stala rozsiahlym a – aspoň zatiaľ – aj veľmi úspešným aparátom vládnej diktatúry, prestala však byť zdrojom emocionálneho oduševnenia. Vnútornú soliditu a trvácnosť hnutia preto netreba pokladať za raz a navždy dané.
Celá sovietska propaganda za hranicami sféry sovietskeho vplyvu je v zásade negatívna a deštrukčná. Ak teda prijmeme múdry a skutočne konštruktívny program, musí byť pomerne jednoduché jej čeliť. Domnievam sa, že k riešeniu problému ako zaobchádzať s Ruskom môžeme pristúpiť pokojne a s ľahkým srdcom. Pokiaľ ide o kontúry nášho ďalšieho postupu, dovolím si namiesto záveru predložiť niekoľko vlastných návrhov:
Naším prvým krokom musí byť pochopenie povahy hnutia, s ktorým máme dočinenia, a uznanie jeho významu. Musíme ho skúmať s rovnakou odvahou, odstupom, objektivitou a rovnakým odhodlaním nenechať sa ním citovo vydierať či vyviesť z rovnováhy, s akými lekár skúma nedisciplinované a nerozumne sa správajúce indivíduum.
Musíme dosiahnuť stav, že naša verejnosť dobre pozná realitu situácie súvisiacej s Ruskom. Má to mimoriadny význam. Médiá samotné túto úlohu nedokážu splniť. Musí si ju osvojiť administratíva, ktorá je z povahy veci v súvisiacich praktických otázkach zbehlejšia a lepšie informovaná. V tomto úsilí by nás nemala odrádzať /nasleduje zrejme slovo „ošklivosť“/ vynárajúceho sa obrazu. Som presvedčený, že ak by Američania lepšie chápali reálnu situáciu, v krajine by v súčasnosti bolo podstatne menej hysterického antisovietizmu. Nejestvuje nič nebezpečnejšie a hrozivejšie než neznámo. Niekto môže namietnuť, že ak odhalíme viac informácií o našich ťažkostiach s Ruskom, nepriaznivo sa to odzrkadlí na stave americko-ruských vzťahov. Mám však pocit, že ak tu jestvuje nejaké skutočné riziko, potom je to riziko, pri ktorom musíme nabrať odvahu a postaviť sa mu zoči-voči – čím skôr, tým lepšie. Nijaké iné riziká pre USA však nevidím. Úroveň našej angažovanosti v tejto krajine – odhliadnuc od búrlivých prejavov nášho priateľstva s ruským národom – je pozoruhodne nízka. Nemáme tu nijaké investície, ktoré by sme mali chrániť, nijaký objem obchodu, o ktorý by bolo treba stáť, prakticky nijakých občanov, ktorých musíme obraňovať, a minimálne kultúrne kontakty, na zachovaní ktorých by nám malo záležať. Naša skutočná angažovanosť vychádza skôr z nádeje než z našich aktív; som presvedčený, že máme lepšie šance túto nádej naplniť, ak bude naša verejnosť dobre informovaná a ak budú naše kroky voči Rusku založené na realizme a vecnosti.
Mnohé závisí od zdravia a odolnosti našej spoločnosti. Svetový komunizmus je ako malígny cudzopasník, ktorému sa darí len na napadnutom tkanive. To je bod, v ktorom sa stretáva vnútorná a zahraničná politika. Akékoľvek odvážne a zásadné opatrenia kladúce si za cieľ riešenie vnútorných problémov našej spoločnosti, ktoré posilňujú sebavedomie našich ľudí, ich disciplínu, morálku a ducha spolupatričnosti, predstavujú diplomatické víťazstvo nad Moskvou, ktoré je hodné tisícky diplomatických nót a spoločných komuniké. Ak sa nezbavíme fatalizmu a ľahostajnosti tvárou v tvár nedostatkom našej spoločnosti, zahraničná politika Moskvy bude z týchto zlyhaní profitovať – Moskva neodolá pokušeniu, aby ich nevyužila vo svoj prospech.
Musíme sformulovať a iným štátom ponúknuť podstatne pozitívnejší a konštruktívnejší obraz sveta, aký si želáme vybudovať, než aký sme im ponúkali dosiaľ. Nestačí nabádať iné národy, aby rozvíjali politické procesy podobné našim. Mnohé národy sveta, prinajmenšom v Európe, sú unavené a vystrašené z prekonanej skúsenosti, viac než abstraktný pojem slobody ich zaujíma bezpečnosť. Očakávajú skôr usmernenie než prevzatie zodpovednosti. Takéto usmernenie sme im určite schopní poskytnúť lepšie než Rusi. Ak ho však neposkytneme, úlohu si nepochybne osvoja.
Napokon, musíme prejaviť odvahu a sebavedomie a ostať verní postupom a konceptom spoločnosti založenej na humanistických základoch. Najväčšie nebezpečenstvo, aké na nás pri čelení výzve sovietskeho komunizmu číha, predstavuje v konečnom dôsledku situácia, ak by sme samým sebe dovolili stať sa takými ako ľudia, ktorým sme sa rozhodli postaviť.
KENNAN
800.00B Deň prezidenta[7]/2 – 2546: Telegram“
Komentár
[1] Kennanov telegram odtajnili v auguste 1972, v súlade s o.i. americkou archívnou praxou 30 rokov od jeho vzniku (https://www.trumanlibrary.org/whistlestop/study_collections/coldwar/documents/pdf/10-1.pdf). Slávny pojem „zadržiavanie“ (containment), ktoré sa počas nasledujúcich vyše štyroch dekád stalo kľúčovým prvkom politiky USA voči ZSSR (tzv. Trumanova doktrína ohlásená v marci 1957), v ňom však čitateľ nenájde. Termín („…hlavným prvkom akejkoľvek politiky Spojených štátov voči Sovietskemu zväzu musí byť dlhodobé, trpezlivé, ale pevné a ostražité zadržiavanie ruských expanzívnych tendencií…“) sa objavil až v Kennanovom článku s titulom „Zdroje sovietskeho konania“. Uverejnil ho anonymne (hoci identita autora skrývajúceho sa za pseudonymom „X“ bola vo Washingtone viac-menej verejným tajomstvom a bola známa aj Moskve) v júli 1947 v odbornom americkom periodiku Foreign Affairs; autor tak začal napĺňať vlastné odporúčanie upozorňovať verejnosť USA na nebezpečenstvo hroziace zo strany ZSSR (https://www.foreignaffairs.com/articles/russian-federation/1947-07-01/sources-soviet-conduct). Kennanove texty sa v historiografii zvyknú uvádzať v súvislosti s dvoma ďalšími dobovými diplomatickými depešami – šifrovým spravodajstvom iného chargé d´affaires v Moskve a Kennanovho blízkeho priateľa, britského diplomata Franka (neskôr Sira Franka) Robertsa z 21.3.1956, ako aj sovietskeho veľvyslanca Nikolaja Novikova vo Washingtone z 27.9.1946 (odtajnené roku 1990; niektoré zdroje uvádzajú, že Moskva poznala obsah Kennanovho telegramu a Novikovova depeša naň reagovala: http://digitalarchive.wilsoncenter.org/document/110808). Kennanove texty intelektuálne uvádzajú iný známy americký dokument ohlasujúci Studenú vojnu, memorandum Národnej bezpečnostnej rady č. 68 (NSC-68; https://www.trumanlibrary.org/whistlestop/study_collections/coldwar/documents/pdf/10-1.pdf) z roku 1950 pod názvom „Ciele a program Spojených štátoch v oblasti národnej bezpečnosti“.
[2] Okruhy zodpovedajú v úvode spomenutému zadaniu, ktoré ústredie na podnet Ministerstva financií USA vypracovalo v reakcii na odmietnutie ZSSR podporiť činnosť v tom čase vznikajúceho Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, teda brettonwoodskych inštitúcií.
[3] Autor tu takpovediac koketuje s adresátmi; široký ohlas jeho spravodajstvu v najvyšších washingtonských kruhoch zaručil okrem správneho načasovania a vhodného politického kontextu, ktorý vznikal najmä v Bielom dome, práve zvolený spôsob zaslania, ktorým však porušil interné predpisy. Jeho neúmerne dlhý text mal v skutočnosti do Washingtonu putovať vo vreci s ostatnou diplomatickou poštou, ako sa to vyžadovalo v prípade textov nad 5000 slov (Kennanovo dielo je – popri panujúcom konsenze, že ide o najdôležitejšiu tajnú depešu v dejinách americkej diplomacie – údajne aj jej najdlhším pôvodným šifrovaným textom); rozhodnutie porušiť predpisy a schváliť (ako chargé d´affaires, teda dočasne poverený vedením ZÚ, vlastne sám sebe) zaslanie v podobe telegrafickej depeše urýchlilo jej cestu na stôl vtedajšieho ministra zahraničných vecí Jamesa Byrnesa, ministra vojenského námorníctva (a krátko nato ministra obrany) Jamesa Forrestala a napokon aj prezidenta H. Trumana.
[4] Sovieti zrejme vnímali napätie medzi dvoma krajinami vyvolané tlakom USA na dekolonizáciu.
[5] V pôvodnom faksimile šifrovaného telegramu sú tieto miesta označené hviezdičkou, ktorá odkazuje na poznámku na záver textu: „Časti prijatej správy mimoriadne zle čitateľné; oprava nasleduje“.
[6] V tom čase bol už Kennan jedným z najlepších odborníkov na Rusko, resp. ZSSR, akými MZV USA disponovalo – ruštinu sa začal učiť roku 1929, roku 1933 spolu s veľvyslancom Williamom Bullittom otvára prvé veľvyslanectvo USA v Sovietskom zväze, po viacerých postoch o.i. vo Viedni, Prahe (kde sa objaví v deň podpisu tzv. Mníchovskej dohody) a Berlíne absolvuje v Moskve v rokoch 1944 – 1946 ďalšie vyslanie. Pre úplnosť – na Kennana v Moskve roku 1995 čaká ešte niekoľkomesačné pôsobenie na poste amerického veľvyslanca (Stalin diplomatovi po verejnom prirovnaní podmienok, aké mu sovietske úrady vytvorili na veľvyslanectve v Moskve, k jeho skúsenosti s päťmesačnou internáciou hitlerovskou Treťou ríšou zabráni v návrate do ZSSR…) a post titulára v Juhoslávii v rokoch 1961-63, z ktorého predčasne, na vlastnú žiadosť odchádza.
[7] Narodeniny prvého prezidenta USA G. Washingtona, v Spojených štátoch federálny sviatok, deň voľna na počesť prezidentov USA; od roku 1971 sa oslavuje tretí pondelok vo februári (ktorý však už nepripadá na výročie Washingtonovho narodenia 22.2.1732). Pre lepšie pochopenie historického rámca, v ktorom telegram vznikal, je však dôležitejšia iná časová súvislosť: len jedenásť dní po jeho zaslaní odznel vo Fultone, štát Missouri slávny Churchillov prejav o železnej opone spúšťajúcej sa naprieč európskym kontinentom…
Autor: George Kennan. Autor prekladu a komentárov: Igor Slobodník. Grafika: Frenky Hříbal
