Mohli by sme to nazvať aj krízou. Svetový liberálny poriadok, úprimne povedané, neprežíva svoje najlepšie časy.
Veľa múdrych ľudí si myslelo, že najväčšia výzva príde zo strany autoritatívnych štátov, ktoré sa nebudú veľmi snažiť o udržanie (povojnového) poriadku. Aj múdri ľudia sa občas mýlia, a tak sa stalo, že z liberálneho svetového poriadku ekonomicky najviac profituje práve Čína.
Dnes už vidíme, že ani nie tak totalita a komunizmus, ako skôr Západ sám si je hrozbou. Liberálna demokracia sa navonok stáva rozdrobenou a polarizovanou. Populistické a protisystémové strany získavajú čím ďalej, tým viac popularity naprieč západným svetom.
Globalizácia priniesla mnoho pozitívneho. Najchudobnejší sú na tom o trochu menej zle, keďže podľa Svetovej banky už z 2 dolárov na deň žije menej ako miliarda ľudí, sedmina svetovej populácie. Zároveň však zvýraznila mnohé problémy. Zvyšuje sa ekonomická nerovnosť, prehlbujú sa sociálne problémy. Bohatí sú oveľa bohatší.
Aj napriek viditeľnému úpadku však tvrdím, že medzinárodný liberálny poriadok ešte nie je na smrteľnej posteli. Už teraz s určitosťou vieme, že sa nedívame do optimistickej budúcnosti Francisa Fukuyamu a jeho konca histórie. O čo by sme sa mali viac snažiť, je skôr koniec hystérie. Zamerať sa na znižovanie nerovnosti, redistribúciu bohatstva, ale hlavne nesmieme zabúdať na najzraniteľnejších členov našej spoločnosti.
O čom hovorím, keď hovorím o poriadku
Medzinárodný systém nemá žiadny kontrolný orgán. Preto aj poriadok, ktorý v ňom vládne, môže občas pôsobiť skôr ako neporiadok. Čo však myslím tým, keď hovorím o medzinárodnom liberálnom poriadku? V dosť zjednodušenej verzii ho vnímam ako otvorenú globálnu spoločnosť, ktorá podporuje voľný trh a medzinárodný obchod. Kladie dôraz na medzinárodnú spoluprácu a dodržiavanie noriem, pričom najzákladnejším princípom sú ľudské práva a sloboda. Je to komunita suverénnych štátov, v ktorých vládne liberálna demokracia a ktoré medzi sebou spolupracujú za účelom vzájomných ziskov a zabezpečenia ochrany svojich civilizačných hodnôt.
Koniec histórie
Prvotné myšlienky liberalizmu sa dajú odsledovať do konca osemnásteho storočia. Francúzska revolúcia priniesla nielen prvé základy nacionalizmu, ale aj internacionalizmu. V rôznych formách, a čím ďalej častejšie sa začali myšlienky spolupráce medzi štátmi rozširovať. Najväčšie zmeny prišli v dvadsiatom storočí.
Na troskách prvej svetovej vojny sa do popredia dostala myšlienka medzinárodnej spolupráce. Namiesto súperenia prevládlo vytváranie spoločných pravidiel, demontáž mnohonárodných monarchií a budovanie liberálnych demokracií na celom svete. Tu musíme spomenúť amerického štátnika Woodrowa Wilsona, ktorého liberálna agenda umožnila aj vedúcim osobnostiam českého a slovenského demokratického exilu v roku 1918 vybudovať slobodnú a suverénnu krajinu, akú sme dovtedy nikdy nemali. Prvá Československá republika bola jednou z najúspešnejších krajín svojej doby.
Po roku 1945 sa motivácia a snaha o rozvoj liberálneho poriadku ešte zosilnila. Prečo? Pozastavme sa a pripomeňme si, aké hrôzy priniesla prvá polovica dvadsiateho storočia. Kolaps svetovej ekonomiky, nárast totalitarizmu a fašizmu, ktorý bol nasledovaný totálnou vojnou, holokaustom a príchodom nukleárnych zbraní. Aj napriek tomu sa spolupráca, ľudské práva a sloboda stali, aspoň pre časť sveta, realitou.
Po druhej svetovej vojne sa liberálny poriadok stal synonymom toho, čo dnes poznáme pod pojmom Západ. Bipolárne rozdelenie počas studenej vojny vynieslo Spojené štáty na pozíciu lídra západného bloku. V prostredí studenej vojny sa Amerika stala vedúcou silou “slobodného sveta,“ čo znamenalo patriť do hodnotového spoločenstva zviazaného záväzkami vzájomnej ochrany.
Liberálne demokracie, ako verili architekti systému a ako to potvrdzovala medzinárodná prax, nemali žiadny záujem bojovať proti sebe, ale naopak, silnú motiváciu na ekonomickú a politickú spoluprácu.
Druhá polovica Európy, kam bolo proti svojej vôli začlenené aj povojnové Československo, zostala v polohe nesuverénnych satelitov komunistického Sovietskeho zväzu. Svetovú stabilitu udržiaval raketojadrový pat medzi veľmocami.
Nakoniec prišiel koncom 80-tych rokov 20. storočia nečakaný kolaps Sovietskeho zväzu, veľa ľudí si podávalo ruky, tešiac sa na koniec histórie a svetový mier. Kapitalizmus vyhral nad plánovanou ekonomikou, sloboda vyhrala nad totalitou, demokracia nad komunizmom. Fukuyama vyhlásil, že história skončila a ľudia na Západe si mysleli, že má pravdu.
Koniec konca histórie
Situácia sa na nejaký čas zlepšila, aby sa následne opäť zhoršila. Západ dnes viditeľne stráca svoju dominantnú pozíciu. Iróniou je, že v začiatku konca histórie leží úpadok. Bol to práve moment triumfu Západu nad Sovietskym zväzom, ktorý zovšeobecnil a globalizoval liberálny poriadok. Odvtedy už nič nebránilo Západu exportovať svoju predstavu vzájomnej ekonomickej závislosti, spolu s koncepciou demokracie ako vôle ľudu vyberať si svojich zástupcov. Tým sa celý systém oslabil.
Západ predtým bol pomerne súdržnou skupinou štátov, ktoré sa síce nie vždy na všetkom zhodli, ale mali rovnaký cieľ a ich ekonomiky boli prepojené. Po páde bipolarity sa veci zmenili. Do systému pribúdali nové štáty s rozdielnou víziou a cieľmi. Autorita Sovietskeho zväzu, ktorý udržiaval v stabilite systém svojich satelitov, zmizla. Zrazu mala Moskva priveľa vlastných problémov. Zrazu sa jediným garantom medzinárodného poriadku stali Spojené štáty. Zrazu sa “rozmrazili” konflikty držané pod pokrievkou v záujme globálnej rovnováhy. Rozpad Sovietskeho zväzu. Rozpad Juhoslávie.
„Nezápadné“ štáty dostali možnosť prispieť k rozvoju liberálneho poriadku. A presne tam nastala kríza autority. Kto bude platiť, kto bude získavať a kto bude tento systém viesť? Kľúčové otázky vedenia medzinárodného poriadku prišli zároveň s novými výzvami, siahajúcimi od technologickej revolúcie až po medzinárodný terorizmus.
Jednou z vecí, ktoré rozšírenie tradičného Západu prinieslo, bola strata dôvery v liberálnu demokraciu zvnútra samotného Západu. Takmer žiadna demokracia nie je v tejto dobe odolná voči populizmu a xenofóbii. Staršie demokratické systémy prehlbujú ekonomickú nerovnosť a prechádzajú výraznou polarizáciou. Novšie demokracie, ako môžeme teraz vidieť na Slovensku, sa snažia vysporiadať s korupciou a sociálnou stagnáciou. Nárast nacionalizmu a požiadavky na systémovú zmenu vrhajú na budúcnosť liberálnej demokracie a medzinárodného liberálneho poriadku dlhý tieň.
I WANT YOU…
Dnes už vieme, že medzinárodný liberálny poriadok, ktorý by priniesol svetový mier a globálnu strednú vrstvu je skôr zbožným želaním. Predchádzajúci trojuholník moci – Amerika, Európa, Japonsko – stráca svoje dominantné postavenie.
Avšak aj napriek tomu, že svetový liberálny poriadok nenaplnil mnohé očakávania, neznamená to, že je na kolenách. Nesmieme zabúdať, že tento systém prešiel od osemnásteho storočia cez najrôznejšie krízy a katastrofy.
Možno nezažívame moment triumfu medzinárodného liberálneho poriadku. Možno nie sme na vrchole sebavedomia, že demokratický svet to znova “dá”. To, že sledujeme transfer moci, že sa blížime k najvýraznejšiemu multipolárnemu momentu za dlhé obdobie, ešte neznamená, že liberálne inštitúcie, aliancie a vzťahy jednoducho prestanú existovať. Liberálny poriadok zďaleka nie je utopistickým návodom na ideálnu spoločnosť. Treba sa naň pozerať skôr ako na robustnú mašinériu, ktorá má slúžiť na to, aby sme sa dokázali vysporiadať s modernými hrozbami.
Teraz je viac ako kedykoľvek v minulosti dôležité si uvedomiť, že ani medzinárodný liberálny systém, ani liberálna demokracia nás automaticky nezachránia. Nestačí zatvárať sa v liberálnej bubline, pretože najväčšie problémy existujú práve mimo nej.
Každý, kto chce podporovať globalizáciu a otvorenú ekonomiku, musí na jednej strane stimulovať ekonomický rast a na druhej strane klásť omnoho väčší dôraz na odstránenie ekonomickej nerovnosti. Potrebujeme pomáhať tým, ktorí sú najviac ohrození automatizáciou a dosiaľ netušenými zmenami, ktoré sa náhle objavili na horizonte a blížia sa míľovými krokmi.
Opäť sa musíme zdvihnúť. Opäť musíme makať. Demokracia doma aj vo svete potrebuje pomoc.
Autor: Martin Brezina. Foto: Marco Saccardi/Flickr
