EÚ pôsobila na kandidátske krajiny silou príkladu, inšpirácie. Ruskému pôsobeniu však ide o rozklad súčasnej Európy a jej hodnôt.
Koncom 80. rokov americký politológ Joseph Nye prišiel s konceptom „mäkkej sily“ („soft power“). Definoval ju ako schopnosť štátu presvedčiť iných robiť to, čo by táto krajina chcela, aby robili, a to bez použitia sily a donútenia.
„Mäkká sila“ je v tomto koncepte vymedzená proti tzv. „tvrdej sile“ („hard power“) založenej predovšetkým na vojenskom, resp. obrannom potenciáli. Zatiaľ čo hlavným nástrojom tvrdej sily sú zbrane, nástrojom mäkkej sily sú idey, hodnoty a normy, ľudské kontakty, kultúrne väzby, akademická spolupráca, verejná diplomacia a pod. Ak sa tu dá vôbec hovoriť o nejakej sile, tak je to sila príkladu, inšpirácie, ponuky, nie sila prinútenia, zastrašovania alebo rozkazu.
Koncepcia mäkkej sily sa objavila na scéne v období postupného zániku bipolárneho sveta a kolapsu komunistických režimov v Európe a nádejí, že demokratizácia v komunistických krajinách vrátane vtedajšieho Sovietskeho zväzu, povedie k formovaniu slobodných spoločností založených na priorite ľudských práv, rozvoji demokracie a trhovej ekonomiky.
Tieto nádeje sa naplnili vo viacerých postkomunistických štátoch. Pomohla tomu nepochybne mäkká sila Západu, ktorý mal silný záujem o zjednotenie Európy a stabilitu bezpečnostného prostredia.
Príklad EÚ zafungoval
Najefektívnejším nástrojom mäkkej sily Západu sa stala ponúknutá perspektíva členstva v Európskej únii. Mäkká sila EÚ vtedy zafungovala perfektne a väčšina európskych postkomunistických krajín po procese reforiem a prípravy do EÚ vstúpila. Ďalšie krajiny sa na členstvo v EÚ pripravujú.
Inak sa vyvinula situácia v Rusku a niektorých iných krajinách bývalého ZSSR, kde sa sformovali oligarchické kleptokratické autoritárske režimy.
Rusko, najväčší nástupnícky štát ZSSR, muselo po rozpade sovietskej pseudofederácie akceptovať realitu a spočiatku najmä v záujme odvrátenia vlastného ekonomického kolapsu pristúpilo na bližšiu spoluprácu so Západom.
Postupne po príchode Vladimira Putina však Rusko obnovilo niekdajšie nastavenie na konfrontáciu so Západom. Svoj nesúhlas so zaradením väčšiny bývalých komunistických krajín do politických, ekonomických a obranno-bezpečnostných štruktúr Západu začalo dávať najavo čoraz hlasnejšie.
Časy priateľstva sa skončili
Po známom mníchovskom prejave ruského prezidenta v roku 2007 bolo jasné, že idyla priateľských vzťahov Ruska so Západom v období rokov 1993 – 1999, o ktorú sa z ruskej strany pričinili vtedajší prezident Boris Jeľcin a minister zahraničných vecí Andrej Kozyrev, zostáva nenávratne v minulosti a že nastávajú časy oveľa tvrdšej línie.
Po agresii proti Ukrajine, anexii Krymu a okupácii časti ukrajinského Donbasu, ktoré vyvolali odmietavé reakcie západných štátov vrátane personálnych, politických a ekonomických sankcií, Rusko spustilo proti Západu „hybridnú“ vojnu.
Táto vojna trvá už viac ako tri roky. Jej cieľom je oslabenie a podľa možnosti aj demontáž liberálnej demokracie v západných krajinách, vnútorné rozdelenie a rozloženie EÚ, znefunkčnenie NATO ako spojeneckého zväzku. Jej súčasťou sú aj nástroje formálne považované za súčasť mechanizmov mäkkej sily.
Rozrušenie a manipulácia
Ide však v tomto prípade naozaj o mäkkú silu? Klasická mäkká sila má za cieľ ponúknuť niečo príťažlivé, atraktívne, pozitívne, hodné obdivu a nasledovania.
Ponúka dnes Rusko niečo také? Sotva. Autoritárska kleptokracia s agresívnymi činmi vo svojom susedstve sa ťažko môže stať príťažlivou.
Skutočným zámerom Ruska v jeho súčasnej konfrontácii so Západom nie je prezentovanie atraktívnej alternatívy, ale rozloženie terajšieho zriadenia v západných krajinách, zníženie dôvery občanov v demokraciu, diskreditácia jej inštitútov, ako aj oslabenie väzieb medzi stredoeurópskymi krajinami aj ich spojencami v EÚ a NATO, v ideálnom prípade – z pohľadu súčasného ruského vedenia – dokonca odchod týchto štátov z obidvoch zoskupení.
V článku zverejnenom v najnovšom čísle časopisu Foreign Affairs politológovia Christopher Walker a Jessica Ludwig navrhujú použitie primeranejšieho názvu pre aktivity autoritárskych režimov vo sfére „mäkkej sily“. Namiesto pojmu „mäkká sila“ navrhujú používať pojem „ostrá sila“, ktorý odráža inú paradigmu. Podľa Walkera a Ludwigovej ide o niečo iné – o „rozrušenie a manipuláciu“.
Treba sa mať na pozore
Spomínaní autori sa venujú predovšetkým Rusku a Číne, ich pôsobeniu v nových demokraciách. Podčiarkujú, že autoritárske režimy používajú mäkkú silu úplne iným spôsobom než demokracie a ich pôsobenie nemožno oddeliť od politických hodnôt, pomocou ktorých vládnu doma.
Slovensko po roku 2014 je názorným príkladom toho, čo všetko môže autoritárska moc využiť na dosiahnutie svojich zámerov nevojenskými prostriedkami.
Hoci zatiaľ – na rozdiel od USA, Veľkej Británie, Francúzska, Holandska, Nemecka a Španielska – Slovensko nezažilo ataky na integritu svojho volebného procesu prostredníctvom online útokov, mnohé príklady použitia mäkkej sily v jej ostrej podobe sú zjavné.
Sú to pokusy ovplyvniť charakter straníckeho systému posilnením subjektov s proruskou zahraničnopolitickou orientáciou, šírenie špecifických historických a kultúrno-politických naratívov cez médiá a sociálne siete, podpora spolkov s proruským zameraním, zapojenie domácich krajanských (menšinových) organizácií do aktivít ruských štátnych inštitúcií na území SR, organizovanie rôznych podujatí – koncertov, predstavení, výstav, spomienkových akcií, prednášok, konferencií – od spanilých jázd Nočných vlkov (hoci falošných) až po prednáškové turné prorežimných profesorov.
To všetko s jediným zámerom – oslabiť väzby Slovenska s krajinami EÚ/NATO a s Ukrajinou, posilniť postavenie aktérov proruských aktivít, oslabiť dôveru občanov k inštitútom liberálnej demokracie.
Kultúrna, umelecká a akademická spolupráca, kontakty medzi ľuďmi, štátnymi a mimovládnymi organizáciami, spoločné aktivity občanov – to všetko je dôležité pre vzťahy medzi krajinami a národmi. Keď sa však pod takéto aktivity maskuje zaostrená „mäkká sila“ autoritárskej veľmoci, treba sa mať na pozore.
Autor: Grigorij Mesežnikov. Foto: TASR/AP. Komentár vyšiel v denníku SME.
