Aby nová vízia naštartovala fantáziu ľudí, geopolitickú príslušnosť bude potrebné spojiť s riešením domácich problémov.
Z histórie Slovenska a Slovákov sa dobré príbehy netvoria ľahko. Veľká politika sa zriedka robila v Bratislave, oveľa častejšie v Budapešti, Viedni, Prahe a Moskve. Napriek tomu máme zopár skvelých príbehov. Nie sú to príbehy vojenských víťazstiev. Sú to príbehy politických úspechov, na ktorých sme mali aktívny podiel a na ktorých dnes existuje široký spoločenský konsenzus.
Prvým je Slovenské národné povstanie. Druhým je podiel na páde komunistickej diktatúry v novembri 1989. Verejnosť proti násiliu vydala pozoruhodné programové vyhlásenie, ktorého podstatné časti sú stále aktuálne, predovšetkým princíp občana: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“
Sen o návrate do Európy Slovákov dokázal nakopnúť. Príbeh transformácie od komunistickej totality k slobode, demokracii a trhovej ekonomike sa však na Slovensku reálne začína až porážkou Vladimíra Mečiara v roku 1998.
Vďaka vzopätiu občianskej spoločnosti, politickej opozície a nezávislých médií sa podarilo od moci odstaviť nedemokratický režim, naštartovať reformy, oživiť ekonomiku a dobehnúť zaostávanie v integrácii do NATO a Európskej únie. Ťažko poprieť, že v horizonte stáročí letíme pozitívnou trajektóriou. A že nás dejinné skúsenosti civilizačne zaraďujú na Západ.
Konsenzus sa rozpadol
Bohužiaľ, od vstupu do EÚ a NATO v roku 2004 ideme na voľnobeh. Rozvoj krajiny stagnuje a strategické sektory upadajú. Vzdelávací systém žije z podstaty a v medzinárodnom porovnaní sa prepadáva čoraz nižšie. Kultúrna zmena postupuje zúfalo pomaly.
Situáciu skomplikovali externé šoky: kríza eurozóny, globálna recesia, agresie Ruska proti Gruzínsku a Ukrajine, sprevádzané masívnou informačnou vojnou proti Západu, nástup tzv. Islamského štátu v Sýrii a Iraku, masívne utečenecké vlny a celková degradácia situácie okolo hraníc EÚ.
Presadenie brexitu a nástup Trumpa zasadili ďalšie rany jednote Západu. Putinovo autokratické Rusko vníma Slovensko ako slabý článok NATO, preto svoje vplyvové pôsobenie systematicky zoomuje na našu krajinu. Posilňuje neliberálne, radikálne a antisystémové sily.
Ani sme sa nenazdali a komunikačný monopol liberálnej demokracie, podporený jednotou a neohrozenou pozíciou Západu, sa nám rozpadol pred očami.
Tri naratívy, tri príbehy
Slovensku chýba vízia, ktorá by ho zjednotila. Z dôvodu úpadku politiky ako služby občanovi dnes na Slovensku koexistujú nie dva, ale tri príbehy.
Prvým je reboot príbehu novembra 1989: najlepším systémom spravovania štátu a spoločnosti je liberálna zastupiteľská demokracia, ktorá prináša rešpekt k ľudským právam, rovnosť pred zákonom, trhovú ekonomiku, európsku identitu a dôraz na politiku ako na verejnú službu.
Mnohí ľudia Novembra sa stále angažujú tam, odkiaľ vzišli – v občianskej spoločnosti. Projekt „Zabudnuté Slovensko“ má ambíciu dať hlas tým, ktorých hlas nezaznieva, a tým prispieť k potlačeniu extrémizmu.
Do tohto myšlienkového okruhu patrí prezident Andrej Kiska, pohybujúci sa vysoko nad štandardom slovenskej (dokonca aj stredoeurópskej) politiky so svojím refrénom „Slovensko má na viac“.
Naratív novembra 1989 prekonáva príbeh Slovenska ako usilovného plebejského národa, ktorý fungoval od Tisa až po Mečiara. Toto už na 21. storočie nestačí. Slovensko musí hľadať aktívny príspevok západnej civilizácii, do ktorej patrí.
Hovorme aj o zlyhaniach
Na konkrétne obrysy nového naratívu čakáme. Z virvaru okolo „jadra“ EÚ sa už možno jeden tvorí – Slovensko v prvej lige. A to aj napriek tomu, že stále dosť dobre nevieme, aké chceme mať Slovensko a aká Únia by nám vyhovovala.
Nový príbeh pre Slovensko musí byť prepojený na európske a atlantické spoločenstvo. Aby však nová vízia naštartovala fantáziu ľudí, geopolitickú príslušnosť bude potrebné prepojiť s riešením domácich problémov.
Medzi motivačné myšlienky patria predstava Slovenska ako startupovej veľmoci alebo branding Good Idea Slovakia, ktorý má prezentovať štyri základné vlastnosti charakteristické pre Slovensko: rôznorodosť, vynachádzavosť, vitalitu a autentickosť.
Proti tomuto príbehu stojí odmietnutie liberálnej demokracie. Príbeh postkomunistickej transformácie na slobodnú spoločnosť je však lepší ako nedemokratické alternatívy, alebo ako potemkinovská dedina stelesnená Putinovým Ruskom.
V skutočnosti je tu ešte tretí príbeh, ktorý hovorí o nezvládnutej transformácii a zlyhávajúcom štáte. V mnohých ohľadoch ide o presnú diagnózu aktuálneho stavu na Slovensku. Potrebujeme komunikáciu a diskusiu o úspechoch, problémoch aj riešeniach. Pomenovanie zlyhaní je predpokladom dôveryhodnej politiky.
Antisystémoví hráči ignorujú úspechy liberálnej demokracie (pričom na nich cynicky parazitujú) a neponúkajú funkčné riešenia. Úspech fašistov je založený na terénnej práci s verejnosťou, nadšení pre dobrovoľnú, verejnoprospešnú činnosť a na zručnom narábaní so sociálnymi sieťami. Ak chcú demokratické strany prežiť, musia urobiť to isté, lebo ľuďom chýba pocit, že majú na fungovanie štátu akýkoľvek vplyv.
Ako oživiť November?
Čo robiť, aby príbeh Novembra znova naštartoval Slovensko?
Postaviť do centra verejného života hodnoty Novembra – pravdu, lásku a ľudskú dôstojnosť.
Obhajovať civilizačnú príslušnosť Slovenska: Sebavedome komunikovať príslušnosť k Západu a svetu liberálnej demokracie ako najlepšiemu z možných svetov.
Demokratické sily musia nájsť spoločnú reč, pokiaľ ide o zásadné problémy Slovenska: korupcia, školstvo, justícia, zdravotníctvo, sociálna nerovnosť a chudoba, dezinformácie, bezpečnosť a obrana. Ukončime ostrý ideový boj konzervatívcov s liberálmi a sociálnymi demokratmi, uvedomujúc si, že tu teraz už nejde o nič menej ako zachovanie demokracie a civilizačné ukotvenie Slovenska na Západe. S liberálmi konzervatívcov spája viac, ako ich rozdeľuje.
Jednoznačne treba odsúdiť totalitné režimy na Slovensku: fašizmus aj komunizmus. Podporovať kritické spracovanie kľúčových udalostí našej minulosti historikmi. Zachovať nezávislosť inštitúcií na ochranu pamäti národa.
Štát musí verejne uznať hrozbu informačnej vojny, nastaviť komunikačnú politiku, vytvoriť inštitúcie a investovať zdroje.
Rozvíjať diskusiu s mládežou na základných, stredných a vysokých školách a v neformálnom vzdelávaní. Položiť dôraz na osobný kontakt a živý dialóg. Reformovať systém vzdelávania s dôrazom na kritické myslenie, mediálnu gramotnosť a výchovu k hodnotám.
Autor: Mário Nicolini. Foto: Pavel Matějíček, Flickr. Článok vyšiel aj v denníku SME.
Rozsiahlejšiu štúdiu si stiahnite na tomto linku.
