Pre Ukrajincov sme Harvard. Sme Západom, ktorý má problém sám sa identifikovať so Západom.
Živení predsudkami a vlastnou pohodlnosťou sme ich zvykli vnímať a vidieť len ako pomocných stavebných robotníkov, ktorí za lacný peniaz postavia dom, elektroinštaláciu, vykachličkujú kuchyňu alebo kúpeľňu, ako sezónnych robotníkov na agrofarmách, alebo ako predavačky, čašníčky, upratovačky, pokladníčky, dokladačky tovarov v supermarketoch. Častokrát aj ako šmelinárov s fejkovým tovarom, ktorého pôvod nezistí už ani Chuck Norris. Prevládajú v nás stereotypy lacnej pracovnej sily z krajiny na východ od nás, kde zúri regulárna vojna so všetkým, čo k vojne patrí – so zbombardovanými mestami a dedinami, obeťami a sirotami s jazvami na duši bez nádeje na normálny život v normálnej spoločnosti.
„V tichosti a bez záujmu médií splácame náš európsky dlh voči Ukrajine“, hovorí docent Stanislav Filip z Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave, ktorý stojí za akreditovaným štúdiom informatizácie a digitalizácie verejnej správy pre najlepších študentov z technických inštitútov na Ukrajine. Ich štipendiá spolufinancujú naše IT firmy.
„V testoch informačnej a digitálnej gramotnosti dosahujú títo študenti oveľa lepšie výsledky než naši absolventi. Aby sme sa rozumeli, my nerekvalifikujeme obrábačov kovov na operátorov výroby v nejakej automobilke. My vzdelávame vysokokvalifikovaných IT odborníkov, zatiaľ pre náš trh. Sú draví, majú záujem a tak veľmi chcú poznať, vedieť a uspieť… sme pre nich Harvard, Cambridge, alebo Michiganská univerzita. Sme pre nich vysnívaný Západ… akurát, že sme Západom, ktorý má problém s vlastnou identifikáciou so Západom.“
Nekomentujú náš vnútropolitický vývoj, vyhýbajú sa hodnoteniu excesov bizarných a pomätených postavičiek hlásajúcich tretiu, neutrálnu cestu mimo euroatlantických štruktúr. Štruktúr, vďaka ktorým sme Západom, síce so svojimi detskými chorobami, ale predsa len Západom.
Na rozdiel od Slovákov, Ukrajinci za ten svoj Západ bojujú vo vojne. Sami. Doteraz sme im dokázali iba vysloviť instantnú solidaritu. Mnohí trpia post-traumatickými stresovými poruchami ako dôsledok prežitých vojnových situácií. Niektorí sa snažia potlačiť svoju traumu štúdiom, iní skončia na drogách a odchádzajú domov na Ukrajinu sa liečiť. Traumu liečiť ďalšou traumou. Stratení, vykorenení, potrebujú odomknúť svoju 13. komnatu, nájsť pokoj, očistu a istotu. Zatiaľ, kým sa vojna doma neskončí.
Je čas svoj morálny dlh splatiť. A hoci sami máme problém s reformou vzdelávania, môžeme mladým Ukrajincom poskytnúť moderné vzdelanie európskeho formátu ukotveného v európskych hodnotách humanizmu, demokracie, slobodnej výmeny myšlienok, v úcte k človeku. Jednoducho musíme byť Západ, aj keby sme nechceli.
Autorka: Jana Poláčiková. Foto: Visavis/VisualHunt
