Begin typing your search above and press return to search. Press Esc to cancel.
Cesta Slovenska do NATO_crop1

NATO – symbol a poistka úspešného Slovenska

Koľko podpisov kotlebovci nazbierali pod svoju petičnú akciu za vystúpenie z NATO, doteraz nie je známe. Strana o tom priebežne neinformuje. Možno spolieha na to, že zákon neobmedzuje lehotu, do ktorej musia byť podpisy vyzbierané. Je to dôvod pustiť celú vec z hlavy?

 

Keď v 90. rokoch po svojom osamostatnení Slovensko stálo pred voľbou  „buď Západ, alebo Východ“, pre občanov krajiny, ťažko postihnutej mečiarizmom, voľbu v prospech Západu najnázornejšie reprezentovali dve skratky – EÚ a NATO. Nešlo však iba o vonkajšiu orientáciu alebo formálne členstvo v tzv. „západných štruktúrach“ ako sa to dnes môže javiť (spomeňme pri tejto príležitosti neslávne známy Mečiarov výrok „Ak nás nebudú chcieť na Západe, pôjdeme na Východ“). Išlo predovšetkým o to, v spoločnosti akého typu budú žiť občania Slovenska.

 

Cesta Slovenska do NATO Frenky Hribal

Severoatlantická aliancia ako multifunkčný aktér v strednej Európe

NATO je organizácia, ktorá podobne ako EÚ zohrala dôležitú úlohu pri spoločenskej transformácii postkomunistických krajín.  Ovplyvnila proces reforiem v strednej a východnej Európe svojou špecifickou „kondicionalitou“. Dnes, takmer 30 rokov po odstránení totalitných režimov, NATO vytvára vonkajšie garancie nezvratnosti procesu prechodu k demokracii. Je to obranná aliancia,  ktorá zadržiava potenciálnych vonkajších agresorov. Je to nepostrádateľný aktér početných interakcii – medzi svojimi členmi,  medzi Západom a Východom, medzi Západom a Ruskom, medzi Západom a novými demokraciami.

Ako zoskupenie štátov so spoločnými hodnotami a záujmami, NATO je stále otvorené pre nových členov. V roku 1999 do aliancie vstúpili tri visegrádske krajiny, v roku 2004 – ďalších sedem stredoeurópskych štátov, vrátane Slovenska, v roku 2009 sa členmi aliancie stali  Chorvátsko a Albánsko, v roku 2014 sa k Aliancii pridala Čierna Hora.  Na pozvanie už dlhšie čaká Macedónsko (problémom je tu názov krajiny, s ktorým zatiaľ nesúhlasí susedné Grécko). Ukrajina a Gruzínsko deklarujú jasný záujem o vstup do NATO a ak by záležalo iba na nich, tak by vstúpili hoci už aj zajtra vzhľadom na skúsenosti s agresívnou politikou Ruska.

V čom je NATO dôležité najmä pre stredoeurópske krajiny, vrátane Slovenska? Okrem toho, že poskytuje silné bezpečnostné garancie a ponúka účasť na systéme kolektívnej obrany, zaisťuje regionálnu stabilitu a  znižuje prakticky na nulovú úroveň riziko násilných konfliktov medzi niektorými susednými štátmi s mimoriadne komplikovanými vzťahmi. NATO robí spojencov z niekdajších historických nepriateľov: Poľsko – Nemecko, Slovensko – Maďarsko, Maďarsko – Rumunsko, Bulharsko – Turecko.

Každá členská krajina z tých bývalých komunistických,  mala špecifické skúsenosti so svojou cestou do NATO. To,  čo spájalo a spája tieto krajiny je fakt, že v konečnom dôsledku to bol  úspešný príbeh:  členstvo bolo dosiahnuté, čo o. i. svedčilo o zakorenenosti spoločenských reforiem, krajiny sa napokon dostali pod obranný dáždnik Aliancie.

 

Cesta Slovenska do NATO: základný rámec

Príbeh Slovenska bol názorným príkladom zložitosti procesu dosiahnutia členstva v Aliancii. Išlo o zvláštnu kombináciu vnútorných a vonkajších faktorov, ktoré tento proces ovplyvňovali. Jeho súčasťou boli nasledujúce trendy a udalosti:

  • dočasné vnútorné integračné zlyhanie štátu v dôsledku neliberálnej mocenskej praxe časti národnej politickej elity,

  • zjavný rozpor medzi deklaráciami vlády o zahranično-politickej a bezpečnostnej orientácii a reálnym výkonom politiky súvisiacej s prípravou na členstvo v NATO,

  • pôsobenie kondicionality NATO/EÚ tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom móde (odradenie od zlého vývoja, povzbudzovanie k vývoju dobrému),

  • zneužite tém, súvisiacich s členstvom v NATO, vo vnútropolitickom zápase,

  • efektívna mobilizácia pro-demokratickej časti spoločnosti v prospech vnútorných pohybov, ktoré umožnili krajine pokračovať v integračných procesoch,

  • zmena mocenských pomerov v dôsledku víťazstva pro-integračných a pro-atlantických politických síl na vlne širokej mobilizácie voličov,

  • solidarita regionálnych partnerov (Česká republika, Maďarsko a Poľsko) so Slovenskom, ich jednoznačná podpora pre členstvo SR v NATO a EÚ,

  • kolísavá podpora verejnosti pre členstvo v NATO v dôsledku vonkajšieho vývoja, turbulentných udalostí v Európe a vo svete (najmä operácie NATO v Juhoslávii),

  • vytvorenie vnútri krajiny neformálnej pro-atlantickej aliancie s cieľom zvýšiť podporu pre členstvo v NATO v kritickom období zavŕšenia prístupového procesu,

  • stabilizácia podpory pre členstvo v čase získania pozvania na vstup do Aliancie koncom roka 2002 a po dosiahnutí členstva v roku 2004.

 

Slovenský príbeh v detailoch

Skúsme si teda pripomenúť niektoré detaily slovenského príbehu.

V roku 1999 sa Slovensko nedostalo do prvej vlny rozširovania NATO po páde komunizmu v strednej Európe. Dôvod? Predovšetkým vnútropolitické problémy. Vláda na čele s Vladimírom Mečiarom síce nezmenila oficiálnu prozápadnú líniu zahraničnej politiky, deklarovala zámer vstúpiť aj do EÚ, aj do NATO, avšak pre autoritársku prax, koncentráciu moci, porušenie princípov právneho štátu, represie voči opozícii,  nedodržiavanie ľudských a menšinových práv a iné deformácie krajina bola diskvalifikovaná v prístupovom procese. SR bola jedinou stredoeurópskou krajinou s kandidátskym statusom, ktorá nespĺňala politické kritéria na vstup do EÚ a NATO.

V roku 1997, keď Mečiar pochopil, že NATO nepočíta s tým, že prijme Slovensko do svojich radov za jeho vlády, neváhal zatiahnuť tému členstva krajiny v NATO do politického zápasu. Rozhodol sa,  že skomplikuje chystané referendum o priamej voľbe prezidenta referendom o vstupe do NATO, s manipulatívnymi otázkami o rozmiestnení na území SR cudzích  (ergo NATO-vských) vojenských základní a o inštalovaní jadrových zbraní (tiež, pochopiteľne, patriacich NATO).

Referendum 1997 bolo napokon samotnou vládou zmarené, keďže Mečiar bol ochotný urobiť všetko pre to, aby nepripustil zavedenie priamej voľby prezidenta. Referendová kampaň v otázkach o NATO poskytla priestor pre aktivity odporcov Aliancie,  medzi ktorými bolo veľa obhajcov mocenských praktík Mečiara. Objavili sa obskúrne „občianske iniciatívy“, ktoré požadovali vyhlásenie neutrality SR. Ich predstavitelia žiadali brať do úvahy najmä postoje Ruska. Prieskumy verejnej mienky, uskutočnené Inštitútom pre verejné otázky v spolupráci s agentúrou FOCUS,  však naznačovali, že ak by sa referendum napokon konalo, nebolo vládou zmarené  a bolo platné, výrazná väčšina zúčastnených občanov (71% pri deklarovanej volebnej účasti 57%) by podporila členstvo SR v NATO.

Po parlamentných voľbách 1998 došlo v krajine k výraznej zmene. K moci prišli pro-integračné sily, ktoré rýchlo odstránili demokratické deficity, spôsobené autoritárskou vládou a obnovili integračné šance krajiny. Proces prístupu do EÚ a NATO sa urýchlil. Krajiny V4, ktoré v roku 1999 vstúpili do NATO, vyjadrili jednoznačnú politickú podporu SR v úsiliach vstúpiť do Aliancie, pričom  samotné Slovensko začalo prezieravo presadzovať model robustnejšieho rozšírenia Aliancie, tak, aby do nej vstúpilo čo najviac stredoeurópskych štátov.

Situácia  sa však skomplikovala na jar 1999, keď NATO začalo vojenskú operáciu proti režimu Slobodana Miloševiča v reakcii na jeho represívnu politiku voči kosovským Albáncom. Opozičné HZDS a SNS rozpútali hysterickú kampaň proti NATO, Západu a vláde Mikuláša Dzurindu, ktorá podporila postup NATO a otvorilo domáci vzdušný priestor pre prelety vojenských lietadiel Aliancie. Opozícia živila protizápadné nálady, rozdúchavala nacionalizmus a xenofóbiu, pripisovala NATO len tie najhoršie vlastnosti, prirovnávajúc jeho politiku na Balkáne k politike nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny. V tejto vypätej atmosfére prieskumy verejnej mienky zaznamenali výrazný pokles podpory pre členstvo SR v NATO, tá sa znížila až na úroveň 35%.

 

„Aj Slovensko do NATO!“

Takéto zníženie, založené najmä na emóciách, komplikovalo činnosť pro-atlantického politického establišmentu krajiny, zameranú na dosiahnutie členstva v Aliancii. Odpoveďou bola celoštátna informačná kampaň, hlavným cieľom ktorej bolo zvýšenie podpory obyvateľstva pre členstvo. Kampaň, ktorá sa začala koncom roka 1999 a pokračovala do júna 2002 a ktorej ústredným heslom bolo „Aj Slovensko do NATO!“, sa skladala z aktivít štátnych inštitúcií, samosprávnych orgánov, verejno-právnych a súkromných médií, mimovládnych organizácií a občianskych iniciatív. Bola  kombináciou výskumno-analytických, vzdelávacích a advokačných aktivít. Jej vecným obsahom bolo:

  • vypracovanie a sprostredkovanie verejnosti kredibilných informácií o NATO, o princípoch transatlantickej spolupráce, o skúsenostiach Aliancie v oblastiach jej pôsobenia,

  • iniciovanie verejnej diskusie o prínose členstva v NATO pre ďalší vývoj slovenskej spoločnosti (vrátane sociálno-ekonomického aspektu),

  • iniciovanie verejnej diskusie o bezpečnostných prioritách štátu, o smerovaní reformy ozbrojených síl,

  • vyvracanie tradičných, z minulosti zdedených, negatívnych stereotypov o NATO,

  • neutralizácia nerealistických a pre bezpečnosť krajiny škodlivých predstáv o zahranično-politickej orientácii krajiny v kontexte demokratickej transformácie a integrácie do západných štruktúr (napríklad idey o tom, že Slovensko môže byť akýmsi „mostom“ medzi Východom a Západom, úvahy o vyhlásení neutrálneho statusu krajiny alebo predstavy o osobitnej spolupráci s inými krajinami na základe ich etnicko-kultúrnej/jazykovej blízkosti apod.).

Výsledkom spomínaných informačných a vzdelávacích aktivít bolo zvýšenie podpory verejnosti pre členstvo v NATO na úroveň 55 – 58% k novembru 2002, keď sa konal summit NATO v Prahe.

 

Dnešný stav a výzvy

Po vstupe do NATO podpora pre členstvo krajiny v Aliancii sa stabilizovala. Členstvo v NATO je dnes vnímané ako neoddeliteľná súčasť života krajiny, je všeobecne akceptované obyvateľstvom a nie je spochybňované nijakou skutočne významnou politickou silou, schopnou reálne ovplyvniť zahraničnopolitickú líniu štátu.

Rusko-ukrajinská vojna, územný expanzionizmus Ruska a jeho hybridná vojna proti Západu v posledných rokoch vytvorili osobitný kontext pre členstvo SR v Aliancii.  Sily, ktoré spochybňujú význam členstva v NATO a podsúvajú verejnosti iné zahraničnopolitické stratégie,  sa znovu aktivizovali. Faktom však je, že ich pokusy využiť problematické vnímanie členstva v NATO časťou verejnosti na získanie politickej podpory pre postoje Ruska v rusko-ukrajinskej vojne v rokoch 2014 – 2016 boli neúspešné. Na niekoľkých pro-ruských manifestáciách na Hviezdoslavovom námestí pred ambasádou USA a na pár ďalších akciách zorganizovaných odporcami NATO na iných miestach (napríklad počas presunu vojenskej techniky NATO) sa zúčastnilo niekoľko desiatok ľudí, väčšinou pravicovo- a ľavicovo-radikálnych aktivistov. O nijakom masovom hnutí nebolo ani reči.

Členstvo v NATO je jedným z  najpozitívnejších výsledkov vývoja Slovenska po roku 1989. NATO je symbolom a poistkou nášho úspechu. Pred tou časťou slovenskej verejnosti, ktorá uvažuje strategicky a  uvedomuje si širšie súvislosti vývoja doma a vo svete, stojí dôležitá výzva – urobiť všetko pre to, aby naše členstvo v NATO bolo aj naďalej najdôležitejším faktorom pre život občanov v podmienkach slobody a demokracie v zjednotenej prosperujúcej Európe.

 

Autor: Grigorij Mesežnikov. Infografika: Frenky Hříbal


Infografiku v plnom rozlíšení si stiahnite tu