Prehral Smer a s ním aj celá koalícia, ale debakel utrpeli aj kotlebovci. Nastal konečne čas na inú politiku?
Mali sme sa zobudiť do hnedého rána. Podľa najhoršieho scenára mali fašisti získať dvoch županov a zabrať poslanecké mandáty po celej krajine. To je čaro predpovedí – znelo to reálne.
Marian Kotleba namiesto toho veľmi presvedčivo prehral a Milan Uhrík sa síce zúčastnil, ale tým sa jeho úloha skončila. Fašisti navyše utrpeli poslanecký debakel: stovky kandidátov dokázali získať presne dva mandáty, práve pre Kotlebu a Uhríka. Dobre sa myslí na to, aké ráno dnes zažíva taký Miňo Mazurek.
Mali sme sa zobudiť aj do červeného rána. Smer mal nielen presvedčivo obhájiť všetky kraje, ale získať aj Bratislavu: Milan Ftáčnik síce môže hovoriť hocičo, ale Smeráci si svojich poznajú. Namiesto toho – ďalší debakel.
Smer má rovnaký počet županov ako OĽaNO, optimista by dokonca povedal, že Obyčajní ľudia vyhrávajú, lebo v Prešove prešiel aj Milan Majerský, ktorého podporovali v koalícii. Pripomeňme si, že druhé kolo volieb zrušili práve preto, aby si Smer zabetónoval svoje pozície. Aby sa nestalo práve to, čo sa stalo. Katastrofa.
Všetci hľadeli na Banskú Bystricu a Bratislavu, ale tie najkrajšie súboje sa odohrávali inde.
Prekvapenia a nálepky
V Prešove šestnásť rokov vládol Peter Chudík, svojím spôsobom unikát. V dávnom roku 2001 porazil dnes už neznámeho Juraja Kopčáka o 0,22 percenta, čo pri účasti na úrovni 18 percent znamenalo doslova pár stovák hlasov. Láme sa to na detailoch.
Počas tých šestnástich rokov kandidoval s podporou HZDS, Smeru, HZD aj SNS a vždy presvedčivo vyhral. Kupoval si rómske hlasy – údajne, pochopiteľne. Bol tam navždy alebo aspoň tak dlho, ako sa on sám rozhodne.
Stávkové kancelárie naňho vypísali taký nízky kurz, že sa neoplatilo ani staviť, ísť voliť proti nemu a prípadne kvôli tomu precestovať polovicu republiky malo nádych zbytočného, ale symbolického gesta. Šiel som, možno preto, že som minulý týždeň bol v Poľsku a Poliaci milujú symbolické gestá. Peter Chudík presvedčivo prehral.
Rovnaký kurz bol v Košiciach. V jedinom rozhovore počas volebnej noci pôsobil Richard Raši uvoľneným a šarmantným dojmom človeka, ktorý vie, že zvíťazí, a vedia to aj všetci ostatní. Ostáva len počkať, kým sa to stane.
Jeho protikandidát Rastislav Trnka bol natoľko marginálny, že mu TA3 venovala sotva pár sekúnd. Pred kamerou sa objavil človek, ktorý aj niečo povedal, ale celé sa to odohralo tak rýchlo, že ste si ho ani nevšimli. Presne v duchu úlohy, ktorá mu bola pripisovaná.
Rastislav Trnka zvíťazil o 800 hlasov, okrem kože Miňa Mazureka sa dnes oplatí byť aj v koži Richarda Rašiho. Táto facka východnej divízii Smeru, ktorá svoje funkcie považuje za dané a v parku si stavia vily jednoducho preto, že môže, je neočakávaná a o to krajšia. Mimochodom, Rastislav Trnka má 33 rokov.
Nálepka kotlebovcov nie je zárukou úspechu a nálepka Smeru dnes dokáže prehrať voľby. Rozprávať by o tom mohol Tibor Mikuš, ktorý už v minulosti kandidoval s podporou kadekoho a teraz radšej kandidoval ako, ehm, nezávislý. A prehral.
Voliči už nechcú negatíva
Bez ohľadu na to, čo Robert Fico povie na tlačovke, Smer prepadol na celej čiare v systéme, ktorý si upravil na mieru, a kotlebovci nezískali prakticky nič. Pre mňa to znamená jedinú vec.
Dlhé roky má verejná diskusia na Slovensku negatívny tón, na ktorom sa do parlamentu dostalo to najhoršie z nášho podvedomia. Dominuje strach, nehovorí sa o tom, čo chceme a ako to chceme dosiahnuť. Ako si predstavujeme budúcnosť? Akýkoľvek konštruktívny program chýba tak dlho, že už aj písať o tom, že chýba, znamená opakovať sa. A tu zrazu – výsledky.
Toto je koniec starej gardy Smeru, ktorá bola vo funkciách tak dlho, že župani pôsobili dojmom feudálov. Padla ďalšia dominová kocka. Prázdne miesta však nenahradili kotlebovci, lebo – veď to vieme – nemajú program. Nie tak naozaj.
A práve program, zmenu, víziu, nazvime to, ako chceme, voliči očakávajú. Sú už unavení z toxických posolstiev, ktoré ich len presviedčajú, že to, čo vidia, je v skutočnosti ešte horšie. Chcú počuť, že bude lepšie, že sa to dá, že nie sme úplne neschopní a spolu to môžeme dokázať. Toto je cesta, ktorú sú ochotní podporiť.
Voliči odmietli celú jednu komunikačnú líniu, ktorá krajine v posledných rokoch dominovala. Hľadajú pozitívnu motiváciu. Nie som si istý touto interpretáciou, ale páči sa mi. Dobre. Kto sa toho ujme?
Autor: Samuel Marec. Foto: Dennis Jarvis, Flickr
Článok vyšiel v Denníku N.
