Prinášame vám preklad svedectva z protestov v kazašskom meste Alma-Ata, ktoré sa objavilo na sociálnych sieťach.
Ponúka plastický a veľmi naturalistický opis toho čo sa dialo. Nesnaží sa zbaviť demonštrantov zodpovednosti za excesy ktorých sa dopustili, práve naopak priznáva že sa stali aj zlé veci.
V žiadnom prípade sa nejedná o profesionálny preklad, a stále to je kostrbaté čítanie. Rovnako netvrdíme že sme nemohli spraviť chybu ale vcelku si za prekladom stojíme a považujeme ho za extrémne zaujímavý , preto ho tu uverejňujeme
Text kazašského architekta Aydara Ergala, účastníka udalosti/protestov v Alma-ata:“BUDE TO DLHÉ. ALE PREČÍTAJTE SI TO“
Toto sa stalo včera na námestí. Povedzte, prosím, celému svetu, čo sa deje v KAZACHSTANE.
Bratia a sestry! Zradca Tokajev priviedol do krajiny vojská a od včera sme pod okupáciou Ruska. Neverte odpornej propagande Tokajeva, ktorému sa od strachu láme hlas.
Úrady pustili bitkárov (tituški) a záškodníkov, aby vyčerpali protestné hnutie, utopili ho v krvi. V krvi našich bratov. Ľudia, ktorí vyšli do ulíc našich miest, nie sú žiadni teroristi a pogromisti ako tvrdia úrady. Toto sú obyvatelia Kazachstanu, ponižovaní, drancovaní a dohnaní k zúrivosti bandou zbabelých zradcov a darebákov.
Včera som sa tam rozprával s množstvom rôznych ľudí. Boli to nielen chlapci, ktorí prišli z rôznych kútov našej krajiny, ale aj obyčajní obyvatelia miest, mládež, starí ľudia, ženy, ktoré už neznesú všetku tú večnú hanbu, klamstvá a ponižovanie.
Za to, čo sa teraz u nás deje, môžu len úrady. Nursultan Nazarbajev a svorka jeho poskokov. Potláčaním vlastných ľudí stratili úrady čas na vyjednávanie. Čas na rokovania uplynul. Konkrétne sa to stalo včera, keď ľudia masívne vyšli na POKOJNÝ protest na podporu našich bratov na západe Kazachstanu. Ak by ľudia nevyšli ako jeden po celej krajine, už dávno by utopili ľudí v meste Zhanaozen v krvi, ako sa to stalo pred desiatimi rokmi. Veď pri moci sedia tí istí zločinci a mäsiari. Pre nich náš život nestojí ani cent. 4. januára, namiesto toho, aby vstúpili do otvoreného dialógu s ľuďmi, úrady zriadili kordóny a poslali poriadkovú políciu na pokojnú demonštráciu.
Týmto zbabelým stvoreniam, ktoré sú schopné na námestiach ubližovať iba neškodným starým ženám a deťom, sa dostalo silného odporu a boli porazení. A nie nadarmo sa to stalo na ulici pomenovanej po kazašskom hrdinovi Baurjanovi Momish-Ulim.
Sám som sa toho nezúčastnil, počul som to zo slov účastníka na druhý deň, ale rozsah nočnej bitky možno posúdiť podľa obrovského množstva štítov, prilieb, palíc a nepriestrelných viest ktoré odhodili naši „statoční“ strážcovia zákona. Dokonca nie stovky, ale tisíce. Vrátane niektorých druhov zbraní a omračujúcich granátov.
Neviem povedať čo všetko a kedy presne sa včera stalo v rámci celého mesta ale viem povedať, čo som videl sám. Stredu, 5. januára ráno, sme sa sa kamarátom vybrali po ulici Sain smerom do centra mesta, aby sme všetko videli na vlastné oči. Nedalo sa ísť ďalej ako po ulicu Tole Bi.
Ulicu blokovali autá a demonštranti. Všade boli porozhadzované prilby, brnenia, kúsky policajného oblečenia a všelijaký odpad. V tejto oblasti sme našli bezpečné miesto pre zaparkovanie auta a prešli sme sa po ulici Tole Bi. Všetci kráčali smerom do centra, ulicu blokovali autá a akési spontánne zábrany.
Postupne, bližšie k centru, sa malé roztrúsené skupinky demonštrantov zmenili na obrovský, nespočetný a nekonečný prúd, ktorý neustále skandoval „Odíď starý“ a spieval hymnu. Cestou sme videli zničenú kanceláriu vládnucej strany Nur Otan. Videli sme horiace policajné stanice a ich autá. Videli sme zničenie budovy prokuratúry tohto prehnitého brlohu psov režimu, ktoré toľké roky utláčali ľudí a zahnali ich hlbšie do Nazarbajevovho otroctva. A celé to nazývali „dodržiavaním právneho štátu“. No, čo ste čakali, Tokajev a Nazarbajev? Že môžete donekonečna zatvárať ľudí ?
Nie, Kazachovia sú hrdý národ, ktorý žije na vlastnej pôde, ktorú im odkázali ich predkovia a ktorý sa vie za seba postaviť.
Videli sme, ako obyčajní ľudia, postaršie ženy, nosili vodu v zašnúrovaných vrecúškach, a rozdávali ju všetkým okoloidúcim spolu so svojím požehnaním. Pamätám si krásnu scénu, keď staršia žena stála na balkóne druhého poschodia na ulici Seifullin, niečo kričala a gestikulovala na ľudí. Jej tvár doslova žiarila šťastím a plakala. Kazašsky nerozumela, no keď na ňu ľudia začali po rusky kričať: „Babka, zhoď vodu,“ okamžite sa chytila a zhodila niekoľko päťlitrových fliaš vody a dav začal tlieskať.
Áno, policajtov poriadne zbili. Ale to boli len tí najhorlivejší demonštranti, ostatní sa zhromaždili v dave a bránili sa policajtom, inak by ich tam zmlátili na smrť. Ja sám som sa musel niekoľkých policajtov zastať. Nikdy som si nemyslel, že ich budem niekedy brániť, pretože som ich vždy úprimne nenávidel. Mali ste vidieť, aký je to strašný pohľad, vyzlečení a zbití policajti v sopľoch a krvi.
Na základe toho došlo medzi demonštrantmi k hádkam, niektorí kričali: „Neľutujte ich, oni by nás neľutovali,“ čo je čistá pravda. K bitkám medzi demonštrantmi však nedošlo. Objavili sa dokonca výzvy, aby vyhnali všetkých zajatých policajtov dopredu a použili ich ako ľudské štíty. Polícia (možno aj armáda) si potom odtrhla insígnie a masívne prešla na stranu demonštrantov. V maskáčoch ich bolo veľa, držali sa v skupinách. Niektorí z demonštrantov sa ich pokúsili zbiť, iní ich zastavili s tým, že „teraz sú naši a nemôžme sa ich dotknúť“.
Čo som určite nevidel, bola agresivita voči obyvateľom. Mnohí v tichosti vyšli do ulíc a rozprávali sa s demonštrantmi. Niekto vytiahol vodu a rozdelil ju. Nikto sa nedotkol civilných predmetov. Až na rozbité lampáše a lavičky, z ktorých sa snažili postaviť barikády. Ach áno, tiež rozbili veľa (štátnych) bezpečnostných kamier, myslím, že s mimoriadnou radosťou.
Keď sme sa blížili k námestiu, napätie začalo narastať. Ľudia očakávali, že bude chránené a pripravovali sa na konfrontáciu. Ale malé oddiely policajtov, ktoré tam stáli, keď sa dav blížil, rýchlo ustúpili pozdĺž Satpajevovej ulice. Predsa len pri pohľade na túto lavínu ľudí, ktorí si klopú na štíty, ľahko pustíte do gatí a zastaviť túto masu je už úplne nereálne, ľudia boli naozaj nahnevaní. Protestujúci okamžite obsadili opustenú budovu radnice a tá sa ocitla v plameňoch.
Ľudia postupne zaplnili námestie. S kamarátom sme si odfotili budovu horiacej radnice, to sa predsa len nevidí každý deň a išli sa pozrieť, čo tak horí na východnej strane. Ukázalo sa, že ide o auto. Tam za námestím sa zhromaždili ľudia s pevným úmyslom prepadnúť prezidentskú rezidenciu, ktorú bránil oddiel vojenského personálu. Odtiaľ sa ozýval nepretržitý hukot granátov a bola tam hustá hmla. V parku behal chlapík a kričal: „Sú tu ešte vojaci, zabijem ich?“ A videli sme tam dvoch takých vojakov. Bol to najsilnejší dojem zo včera, napriek tomu, o čom budem rozprávať ďalej.
Ukázalo sa, že vojaci sú veľmi mladí. Či to boli branci alebo kadeti, neviem. Ale vyzerali asi na 17-18 rokov. Tí bastardi poslali brániť režim takmer adolescentov a nechali ich tam napospas. Nahý, bosý v snehu, poriadne zbitý, zmätený, v absolútnom vyčerpaní. Bol to úplne srdcervúci pohľad. Tí protestujúci, ktorí ich bránili a odtiahli, ich zakryli bundami. S kamarátom sme prišli hore a tiež sme začali odháňať tých, ktorí ich chceli doraziť. Odkiaľ boli títo vojaci, neviem. Možno z vojenského nákladného auta, ktorého sa demonštranti zmocnili na Furmanovej ulici.
Videl som kolónu 4 týchto vojenských nákladiakov , ako sa pod krupobitím kameňov a palíc snažia preraziť Furmanovu. Keď hovorím kamenné krúpy, myslím tým skutočné kamenné krúpy. Demonštranti by mali povedať „ďakujem“ Baybekovi (predchádzajúcemu primátorovi Almaty) za také množstvo kvalitných zbraní . Autom, ktorého sa demonštranti zmocnili , neskôr prerazili plot prezidentskej rezidencie (budovy venovanej Nazarbajevovi).
Potom sme neďaleko počuli zúfalé výkriky, vrátane ženských. Naozaj som nič nevidel, všetci boli v hmle od granátov, ale bolo zjavné, že prebieha nejaký boj. Bežali sme a zrazu sme uvideli kazašského opozičného predstaviteľa Zhanbolata Mamaya, ktorého sa Inga Imanbai, jeho manželka, zúfalo snažila ochrániť pred skupinou troch útočníkov, ktorí naňho kričali: „zomri, zradca.“ Jeden chlapík so sapérskou lopatkou bránil Zhanbolata ako sa len dalo, no Zhanbolat aj tak dostal do hlavy silný úder štítom. Pribehli sme a pomohli sme útočníkov zahnať. Takže Zhanbolat, ktorého, ako som počul, predtým surovo zbila polícia, dostal aj od svojich. Bol napoly v bezvedomí a bolo ťažké ho spoznať. Tvár mal opuchnutú a krvavú. Nebyť chlapíka s lopatkou, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho tam zabili. Pretože sa to dialo v parku a naokolo neboli žiadni ľudia, nemal mu kto pomôcť. Útočníci utekali hore Furmanovou. Zhanbolat a Inga v sprievode toho chlapíka ktorý ich zachránil išli tiež hore Furmanovou. Chceli sme ich odprevadiť, pretože prechádzať okolo tých, ktorí sa rútili do prezidentskej rezidencie, bolo pre nich nebezpečné, no v tom zmätku a hmle sme ich rýchlo stratili. Neskôr, keď sme videli toho chlapíka s lopatkou, povedal, že ich vzal do bezpečnej vzdialenosti. Dúfam, že Zhanbolat je nažive, v bezpečí a dostáva lekársku pomoc.
Za plotom rezidencie stála armáda, ktorá vyzerala cool, ako americké komando, plne vybavené automatickými puškami. S kamarátom sme sa priblížili k plotu a začali kričať: „Nestrieľajte do ľudí!“, ale oni na to odpovedali hádzaním granátov na nás. Jeden mi vybuchol pod nohami, na chvíľu som stratil sluch, počul som len pískanie. Odbehli sme, ale vrátili sme sa, aby sme povedali, čo sme chceli, pretože nás zjavne počuli a počúvali. V každom prípade, v určitom okamihu na nás prestali hádzať granáty. Nenakrúcal som, čo sa dialo, pretože demonštranti ma o to požiadali. Mal som však natočiť prejav môjho priateľa, ale nemohol som, čo veľmi ľutujem.
Bol to silný prejav, v krásnej kazaštine kričal na armádu: „Bratia! Aj vy ste sa narodili a vyrastali s kazašskými matkami. Ak zajtra vypukne vojna, my sme tí, ktorí s vami budú stáť plece pri pleci až do konca. Nestrieľajte do vlastných ľudí! Nebuďte otrokmi Nazarbajeva! Zapredá vás hneď, ako vás nebude potrebovať! Pozrite sa na tie deti, ktoré boli zajaté. Sú v rovnakom veku ako naše deti! Preberte sa, slúžte len ľuďom! Neposlúchajte príkazy tých, ktorí nás stavajú proti sebe. Odhoďte zbrane, postavte sa na stranu ľudu! Nestrieľajte do svojich ľudí, premýšľajte o tom, ako budete žiť medzi nimi. Ako sa budete pozerať svojim deťom do očí! V hrdle som mal hrču, ale žiaľ, tieto slová neboli vypočuté.
Nechystali sme sa zúčastniť samotného útoku, považovali sme to za nezmyselné a nesprávne, pretože radnica ako symbol bola viac než dostatočná. Rozhodli sme sa vrátiť na námestie, aby sme videli, čo sa deje tam. Vtedy bol relatívne pokoj a my sme sa rozbehli dolu Furmanovou ulicou. Ale ukázalo sa, že to bol skutočne kľud pred búrkou. V tom momente sa začal útok a my sme sa dostali do samotného epicentra udalostí.
Demonštranti priviezli armádne nákladné auto a zdemolovali pomocou neho niekoľko segmentov plota. Vytvorila sa medzera a v tom momente začali vybuchovať granáty a začala pekelná streľba. V tej chvíli som sa ocitol priamo pod paľbou a stihol som sa len prikrčiť. Potom z hustej hmly vybehol chlapík, možno to bol ten, čo narazil do plota. Streľba bola ťažká a pamätám si ju ako v spomalenom zábere. Guľka ho zasiahla do nohy, spadol a snažil sa plaziť ďalej. Chcel som sa k nemu rozbehnúť, ale potom predo mnou vybuchol dymový granát, prestal som vidieť a prikrčil som sa. O niekoľko sekúnd neskôr, keď sa dym začal rozptyľovať, som uvidel siluety chlapcov, ktorí ho odnášali pod pazuchami. To bolo v čase, keď streľba pokračovala. Strieľali náhodne. Nebolo možné zamerať paľbu, pretože bola hustá dymová clona. V takýchto podmienkach bolo možné dostať guľku, tak som sa rýchlo schoval za policajnú búdku.
Na Furmanovej stála policajná búdka a protestujúci ju chceli vytrhnúť a použiť ako štít na útok. Búdka bola veľmi kvalitná, polícia zjavne nešetrila na bezpečnosti. Preto sa nedala vytrhnúť a zostala naklonená. Pár chlapcov sa tam uchýlilo. V plote bola ďalšia široká medzera, cez ktorú sa útočníci pokúšali dostať. Búdku použili ako odrazový mostík. Zakaždým ich však zastavila silná paľba. Ustupovali, ale svojich ranených neopúšťali a zakaždým ich vytiahli spod paľby. Neviem, či to boli ostré alebo gumové náboje, ale krv sa z rán valila prúdom. Toto miesto musí byť stále zaliate krvou. Niektorí boli odnesení hneď, niektorých vtiahli do búdky, kde ich položili na štíty, a iní ich potom odniesli na štítoch. Štíty sa ukázali ako vynikajúce nosidlá. Nemôžem to povedať s istotou, ale z toho útoku odniesli asi tucet ľudí. Nevidel som žiadneho mŕtveho, ale nie som si istý, či niektorý z nich neskôr nezomrel. Ich strata krvi bola vážna.
Keď prvotný útok utíchol a my sme sa stiahli na námestie bolo zjavné že útok sa ešte len začína, pretože sa tam začalo zhromažďovať čoraz viac odhodlaných ľudí. Neskôr rezidencia padla a vojaci boli nejakým spôsobom evakuovaní. Samotná budova bola podpálená. Ak si myslíte, že títo muži boli špeciálne vycvičení ozbrojenci, tak sa veľmi mýlite. Sú to obyčajní chlapi, skutoční chlapi s guľami, nie gaučoví experti. Prišli tam, aby povedali „nie“ Nazarbajevovmu režimu, ale samotné úrady ľudí nahnevali tým, že do nich začali strieľať. Bolo cítiť, že tam zostanú až do konca. Nie sú to tituški, pretože tituški NIKDY nechodia pod guľky. Nikto sa navzájom nepoznal, ľudí spájala len vôľa po slobode a nenávisť k režimu. Ak niekto z nich číta tieto riadky, vedzte, že sme bratia. Vedel som s istotou, že ak sa mi niečo stane, dostanú ma von za každú cenu. A viete čo, bez ohľadu na to, ako ich nazývajú, bez ohľadu na to, ako ich očierňujú, prisahám, že od dnešného dňa budem na svoj ľud hrdý až do konca svojich dní. A beriem späť všetky svoje slová a výčitky voči Kazachom ako národu, všetky svoje pochybnosti o budúcnosti nášho národa. Sme národ a sme národ s charakterom.
Keď sme sa vrátili na námestie, veľmi sme sa chceli napiť vody. Sadli sme si na lavičku, ale lekári nás vyhnali. Zraneného chlapca položili na zem a začali ho vyšetrovať. Pochopil som, že sú zo sanitky. Na otázku, prečo ho okamžite neodviezli do nemocnice, odpovedali, že „by sme to nemuseli stihnúť“. Okrem toho si myslím, že nemocnice boli preplnené. Vo všeobecnosti bolo pre sanitky veľmi nebezpečné dostať sa tam, pretože ľudia ich nechceli pustiť dovnútra a chceli ich napadnúť. Jedna takáto zdemolovaná sanitka ležala na ulici Želtoksan.
PÝTATE SA PREČO? Spýtal som sa. A od všetkých som počul rovnakú odpoveď. Počas nočného stretu privážali policajti granáty a zbrane k svojim jednotkám v sanitkách. Mnohé z granátov, ktoré padli do rúk demonštrantov, pochádzajú z týchto sanitiek. Samozrejme, nemôžem to potvrdiť, pretože som to nevidel na vlastné oči, ale keďže poznám nemorálnosť našej vlády, nepochybujem o tom. Navyše v policajných autách ich určite rozvážať nemohli. Veď videli, koľko ich bolo rozbitých v meste.
Na námestí bolo veľa ľudí. Ľudia stále prichádzali a prichádzali. Táto masa sa však nemohla nijako zorganizovať. Pretože to bolo čisto spontánne, bez ohľadu na to, čo vám povedali. Nebola žiadna príprava, ľudia sa neustále snažili organizovať, snažili sa vytvoriť výbor iniciatívnych ľudí, ale na to neboli ani reproduktory.
Všetci hovorili, že treba postaviť barikády aspoň na oboch stranách námestia, že treba nájsť stany, jedlo, že odtiaľ nikto neodíde, že sa námestia nevzdajú, lebo príde čistka a polícia počká a vráti sa. Povedali, že rabovanie a všeobecné pogromy sa diať nemôžu. Ľudia chceli organizovať brigády, aby bolo povolaných viac ľudí. Ľudia teda dlho spontánne hovorili, ale nebolo ich počuť a nedokázali zhromaždiť publikum, dokonca ani takí známi ľudia ako opozičný aktivista Zhasaral Kuanyshalin. Rýchlo nasadil hlas, hovoril o ústave, o zachovaní poriadku, o voľbách. Rovnako to bolo aj s ostatnými rečníkmi, všetci hovorili správne veci o tom, že protestujúci musia predložiť jasné požiadavky, predovšetkým žiadať, aby Nazarbajev konečne naozaj odišiel, aby bola rozpustená vládnuca strana Nur Otan, ale k ničomu to neviedlo, pretože ľudia nemali prostriedky. Závidel som potom krajanom z miest Atyrau a Aktau, ktorí mali jasných vodcov, kde boli všetci miestni a vedeli zorganizovať stany, jedlo, lieky atď. Demonštranti z Almaty nič z toho nemali.
Z času na čas niekto priniesol vodu a koláčiky, ale to bola len kvapka v mori. Zrazu sa z ničoho nič objavil známy kriminálny živel, Divoký Arman. Niečo povedal, ale čo, to som nepočul. Potom odviedol tretinu protestujúcich z námestia. Ostatní za nimi kričali, aby nepodľahli jeho provokáciám. Neskôr sa vrátil a povedal ešte niečo, ale nepočul som to všetko. Keď som sa opýtal iného protestujúceho, povedal, že „hovorí nezmysly“ a protestujúci ho zahnali. Viac k tomu nemôžem povedať.
Keď sa začalo stmievať, ľuďom začala byť poriadna zima. Kto mohol, odišiel k svojim príbuzným, aby sa zohrial a oddýchol si. S kamarátom sme sa vrátili o hodinu alebo dve neskôr, vtedy už bola rezidencia vypálená a na cestách bola aj hromada hasičskej techniky. Doprava v meste nebola regulovaná, takže ľudia jednoducho jazdili okolo vrakov na Furmanovej ulici, napriek nebezpečenstvu výbuchov. Niektorí ľudia zostali na námestí a ako najlepšie vedeli, postavili zábrany a vyvesili obrovskú vlajku strhnutú z Radnice. Námestie nebolo napadnuté, nebola tam polícia. Bolo však jasné, že udržať námestie v takomto stave je vylúčené. Väčšina, ako som pochopil, išla obsadiť letisko.
Čudujem sa, kde títo ľudia vzali silu, aby druhý deň konfrontácie vtrhli na 30 km vzdialené vojensky chránené letisko. Ľudia sa však ponáhľali, pretože sa šírili informácie, že Putinova armáda je na ceste. Ľudia hovorili, že ak teraz nezaútočia na letisko, zabijú ich zelení mužíci. Ako viete, letisko bolo obsadené, ale dlho sa neudržalo, pretože v tom čase v Boraldaji pár kilometrov od Almaty pristálo prvé vojenské dopravné lietadlo, a preto nemalo zmysel letisko držať.
Neviem, čo sa teraz deje na našom posvätnom námestí, na ktorom bola preliata krv našich Kazachov v decembri 1986 a do ktorého sa krv vsiakla teraz v januári 2022. Je tam skutočne veľa krvavých škvŕn. K stretom zrejme došlo aj skôr. Dozvieme sa to v pravý čas. Teraz však nič neviem a veľmi ma to hnevá. Počul som len útržkovité správy o tom, že pri útoku na policajnú stanicu bolo zabitých mnoho demonštrantov, že niekde v Kalkamane sa strieľalo a bolo zabitých mnoho ľudí, že v meste vyčíňajú bandy nájazdníkov.
V zásade bolo jasné že lúpežníci (Kazašské vedenie) s úradmi určite pošlú titušky a potom zdiskreditujú protest a odovzdajú krajinu pod pätu Putinovej čižmy. To bolo pochopiteľné hneď po vystúpení Divokého Armanda na námestí. V noci sme odtiaľ s priateľom odišli, pričom sme pešo prešli ešte veľa kilometrov po ulici Al Farabi, pretože zavolať si taxík bolo nemožné. Hanbím sa to povedať, ale som človek, ktorý chodí od auta k dverám, a na takéto prechádzky po meste nie som zvyknutý.
Verím, že ten chlapík, ktorý priniesol na námestie vodu a jedlo a povedal mi o správe, že Tokajev povolal armádu CSTO, ma zaviazal napísať tento text. Keď sedíte v informačnej blokáde, každá informácia je ako závan vzduchu. Myslím si, že jedného dňa budú o týchto udalostiach hovoriť ako o bitkách v Anirakai, ako o udalostiach z decembra 1986, ako o masakre v Žanaozene v roku 2011. Takže toto vtedy povedal tento človek. Povedal: „Dajte všetkým jasne najavo, že sme prišli na mierové protesty. Vláda je vinná za to, čo sa dnes deje, len preto, že ako prvá zaútočila na vlastných ľudí a začala strieľať do Kazachov. Nech každý, kto má uši, hlavu a srdce, vie, čo ste videli na vlastné oči. Použite všetky prostriedky, ktoré môžete. Povedzte každému krajanovi, že MY NIE SOM TERORISTI, že bojujeme za našu vlasť, za budúcnosť našich detí a za budúcnosť vašich detí. A my neustúpime.
A dnes, keď som počul Tokajeva bezostyšne klamať a ohovárať, nazývať protestujúcich rabovačmi a provokatérmi, som si ja, kazašský architekt Aidar Ergali, uvedomil, že musím povedať, čo sa na námestí naozaj deje.
Áno, nie všetko bolo v poriadku, chýbali vodcovia. Ale ako by sa mohli objaviť, keď Nazarbajev 30 rokov likvidoval a potláčal každého, kto zdvihol hlavu. V súčasnosti si však mnohí Kazachovia uvedomili, že už nie sú otrokmi diktátorov. Kazachovia sú národ. Všetci sme Kazachovia, sme bratia, vždy sa môžeme dohodnúť. Môžeme vytvoriť silný demokratický štát, krajinu Kazachov, krajinu slobodných ľudí. A teraz môj odkaz všetkým, ktorí si toto prečítali. Neviem, čo sa so mnou stane ďalej, ale ak ste solidárni s nami, pošlite tento text všetkým, netreba ho preposielať, len si ho skopírujte! Alga Kazachstan! Shal ket!“ (Vpred Kazachstan , Odíď starý!).
ZDROJ: https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=1490511958016393&id=100011728089916
