Čo sa skrýva za zlatistými tabuľkami, ktoré sa objavujú na chodníkoch v našich mestách a obciach? Iniciatíva sa snaží odkrývať miestnu históriu, keď to veľmi potrebujeme.
Archivár v jednom slovenskom meste spísal knihu o dejinách budov hlavného námestia. Ukončil ju v roku 1944 a nepokračoval s odôvodnením, že to súčasným obyvateľom mesta nemôže urobiť.
Po tom, ako koncom roku 1944 zahynuli poslední Židia z mesta, ich majetok definitívne prepísali na „árijcov“ fašistického Slovenského štátu. Po porazení fašistov a onedlho aj demokratov komunisti tento majetok neskôr znárodnili. Po roku 1989 ho nezriedka reštituovali niekdajší arizátori alebo ich potomkovia.
Ako nás učili o slovenskom štáte
Naša spoločnosť vníma, že hrôzy 2. svetovej vojny napáchali Nemci. Miestna historička však upozorňuje, že v roku 1944 mali nemeckí nacistickí okupanti dosť vlastných problémov na to, aby preskúmavali skrýše v horách a ukrývajúcich sa Židov. V tej dobe tiež neexistovala technika na infračervené sledovanie či vyhľadávanie ľudí. Ak už nacisti niekam vyrazili, išli väčšinou na istotu – za udaním od niekoho, kto tie skrýše a ukrytých ľudí poznal. Obete nacistov udávali spravidla miestni (zatiaľ čo iní miestni ich často ukrývali).
Ak ste tu vyrastali v 90. rokoch a mali ste to šťastie, že na posledných hodinách dejepisu pre ôsmy ročník ste stihli prebrať 20. storočie, vypočuli ste si krátky výklad o vojnovom slovenskom štáte. O fašizme, nacizme a holokauste. To všetko s víťaznou koncovkou protifašistickej koalície a následnom trojročnom postupnom ponore do reality komunizmu.
Výklad o fašizme na vyučovaní je jednoznačný. Zároveň však zažijete aj realitu ulice, rodiny či školskej chodby, kde vám iný pedagóg povie, že nebolo všetko zlé, že Židia ako krčmári zadlžovali obyčajných Slovákov, a vlastne tak trochu si svoj osud zaslúžili. V kostole pospomína arcibiskup Ján Sokol, ako sa fajn žilo a mlieko bolo lacné. Kde-tu sa odhalí busta na rodnom dome politika fašistického slovenského štátu.
Nie je to téma len pre historikov
V akademickom svete takmer nikto nespochybňuje náš podiel na holokauste a iných zločinoch nacistov. No mnohí bežní ľudia, ktorí vytvárajú kolektívne povedomie na úrovni mikrohistórie, to vnímajú inak.
Počuť sebaospravedlňovanie, zbavovanie sa viny a obviňovanie obetí až popieranie. Je to súčasť vnímania reality po vojne, reality, v ktorej žijú páchatelia, niektoré obete a ostatní “bežní ľudia”. Ako sa vyvinie kolektívna pamäť týchto troch skupín? Môže byť jednotná rovnako ako v akademickom svete?
Nakoľko sú fašizoidné zelené vlajky s dvojkrížom hrdo vystavované na slovenskom facebooku či hromadne sa šíriace odkazy na zaprášenú literatúru nevyštudovaného “historika” Milana Ďuricu dôsledkom toho, že vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou sa deje len v akademickom svetea neprenáša sa do kolektívnej pamäti obyvateľov?
Čo sú to stolpersteine
Prepojenie akademického vnímania a pamäti miestnej komunity zrejme nefunguje dobre cez učebnú látku a ešte menej ho ovplyvnia štúdie historikov, ktoré – čuduj sa svete – nikto z bežnej verejnosti nepozná a nečíta.
Čo však funguje, sú príbehy jednotlivcov z danej ulice, “z tohto domu”. Takýto príbeh opráši zločin a jeho aktérov a otvorí oči susedom, pretože ho situuje sem, na toto miesto. Pretože to už viac nie je neosobná štatistika, ale niečo, čo sa odohralo u susedov, malo svoje obete, ktoré dovtedy žili svoj život, majú meno, vek a príbeh s ich osudom je silný a pôsobivý.
Podobné príbehy sa dnes vynárajú, niekedy v podobe svedectiev pamätníkov a ich výpovedí, občas ako dokumentárne filmy.
Takéto príbehy sa skrývajú aj za nenápadnými pamätníčkami, ktoré vyzerajú ako zlatisté tabuľky v chodníku a stručne na niektorých miestach pripomínajú, že sa aspoň útržkovito odkryl príbeh tohto miesta a jeho obetí. Pamätníčky sa nazývajú stolpersteine (po nemecky kamene na zakopnutie, na Slovensku sú od roku 2012) a zo strany ľudí nespokojných s vyššie opísanou podobou verejnej debaty či kolektívnej pamäti sú práve pokusom zasiahnuť do nej.
Prvé umiestňuje nemecký umelec Gunter Demnig v roku 1996 bez akýchkoľvek povolení v Berlíne, ďalšie aj za fyzického ohrozovania neonacistami, až sa z nich k dnešnému dňu stáva podľa Wikipédie geograficky najväčší pamätník na svete.
Príbeh si dokončí chodec
Ide teda o prístup spočiatku rovnako ilegálny, akým je napríklad obrazoborectvo Kalmusa s Lorenzom, neskôr prerastajúci do spoločensky všeobecne akceptovaného stavu.
Po prvotných rozpakoch povoľujú stolpersteine v rôznych krajinách Európy, hoci debata o zodpovednosti a prípustnosti 10×10 cm mosadzných kociek uložených pred dverami domu obetí je niekedy búrlivá. Nie je dôvod na sebabičovanie Slovenska, napríklad vo Francúzsku sa na prvé stolpersteine čakalo veľmi dlho – akceptácia kameňov a príbehov ich nositeľov je postupná.
Že kameň zároveň narúša verejný priestor aj s ním splýva (na rozdiel od ničenia pamätníkov páchateľov totalitných režimov, ktoré v tomto kontexte nechceme nijako spochybňovať), to je možno spôsobené otvorenou otázkou zakomponovanou v posolstve kameňa. Ten neútočí, konštatuje fakty zo života obete. Narodený, zatknutý, deportovaný, zavraždený. Je to kameň zmiznutého a o procese zmiznutia nech rozmýšľa náhodný chodec.
Záver umeleckého diela je v hlave chodca, nie v konkrétnej akcii (poškodenie objektu nesúceho odkaz páchateľa).
Spor o dejiny
Konkrétna akcia je aj na nás všetkých. Spor o interpretáciu dejín rokov 1938 – 1945 so vzmáhajúcou sa menšinou so zelenou vlajkou, príznačne podporovanou trollmi autoritárskych režimov sa rozbieha nanovo, inak.
V realite fake news, falošných kont, sponzorovanej kontextovej reklamy, chce byť 126 kameňov stolpersteine na Slovensku, častokrát už aj chránených, príspevkom k tejto debate hodným viac ako zopár štvorcových centimetrov. Či skôr alternatívou k ukričaným lživým gestám postfašistov.
Dovoľme príbehom osôb z kameňov vyrovnať sa s našou minulosťou aj s našimi zlyhaniami, neoberajú nás o hrdosť. Bitie sa do hrude nie je sebavedomé, ale detinské. Naopak, vedomí si svojich predností, ale tiež slabých miest a zlyhaní, nadobúdame skutočné sebavedomie.
Podarilo sa to a prospelo iným národom, podarí sa a prospeje to aj nám. V ústrety výzvam 21. storočia sa nám podobná vzpruha môže len zísť.
Autori: Andrej Čierny a Jakub Lunter, členovia občianskeho združenia Antikomplex.sk. Foto: TASR/AP.
Článok vyšiel v denníku SME.
