Skôr než začneme opäť zbrklo reformovať vysoké školstvo, lebo absolventi, ktorí nám vychádzajú zo škôl, sú pre súčasný trh práce nepoužiteľní, zoberme si k srdcu nadčasové myšlienky veľkého pedagóga J. A. Komenského: „Veškeré kvaltování toliko pro hovado dobré jest!“ predovšetkým však, „Hľadajme spôsob, aby učitelia menej učili a žiaci viac pochopili.“
Ukazuje sa, že to nie je problém iba vysokých škôl, ktoré sú na konci celého vzdelávacieho systému. Na jeho začiatku aj konci je hodnotový problém spoločnosti.
Čoraz viac Slovákov študuje na zahraničných vysokých školách, univerzitách (len v Česku viac ako 30-tisíc), pretože dnes už neplatí, že človek s akýmkoľvek vysokoškolským diplomom má ľahší prístup na trh práce. Vyhľadávajú kvalitu vzdelávacích služieb mimo nášho akademického priestoru, aby ich šance uplatniť sa v praxi boli vyššie. Aj na týchto renomovaných univerzitách a vysokých školách pôsobia vedci a pedagógovia zo Slovenska, keďže doma nenašli žičlivé a kvalitné akademické prostredie.
Ide o veľmi negatívny trend, ktorý len potvrdzuje blbú náladu v spoločnosti, kde už aj žiaci chápu, že vzťah medzi absolvovaným vzdelaním a úspešným uplatnením sa na trhu práce nie je ani zdanlivo kauzálny. Podobne ako William som presvedčená, že nastupujúca generácia pochopila, že žije v krajine, kde dostať sa na vysokú školu a ukončiť ju s diplomom je skôr ústavným právom, než možnosťou, cieľom, snom, na splnenie ktorého treba vyvinúť úsilie, myslenie, talent a nadanie.
Ak pre generáciu Mileniálov (GenY) je vysokoškolský diplom predpokladom pre naštartovanie úspešného, kvalitného a spokojného života, tak generácia Digitálov (GenZ) predefinovala hodnotovú škálu svojich potrieb, postojov a očakávaní.
Digitáli zväčša nečítajú, ale skôr scrollujú. Neučia sa informácie, ktoré nikdy nevyužijú, lebo ak ich budú potrebovať, vedia, kde ich rýchle nájdu, pričom kvalitu zdroja neoverujú. Neuznávajú profil absolventa a odmietajú sa mu prispôsobiť. Rovnako aj autoritám. Napriek svojej deklarovanej individualite, ich vstup do väčšieho spoločenstva (svojej bubliny „kamkov“ na sociálnych sieťach) sa im javí ako oslobodenie, ako príležitosť uspieť, získať rešpekt a spoločenskú akceptáciu.
Ide o nový fenomén sociálnej interakcie, paralelného sveta so všetkými pozitívami a negatívami, ktorý ide ruka v ruke s neschopnosťou komunikácie s názorovým oponentom, nepochopením rozdielu medzi faktom a názorom, zníženou imunitou proti akejkoľvek manipulácii, dezinformácii, konšpirácii, fake news, hoaxu. Vedecký názor na svet stráca svoju váhu v kalibrácii ich rozhodovania, pretože sme z vedy urobili nezáživný fetiš, z vedcov a výskumníkov profesiu v príjmovom pásme mierne nad hranicou minimálnej mzdy.
Mobilita sa stáva fenoménom nielen vzdelávania, objavovania, autentických zážitkov, ale aj práce. Nefixujú sa na jednu školu, prácu, profesiu a vďaka globálnemu trhu na internete diverzifikujú zdroje príjmov, čo umožňuje digitálnym nomádom byť doma prakticky kdekoľvek na svete. Bez otrockých hypoték a pôžičiek na čokoľvek.
Príslušníci Generácie Z pochopili, že digitálny a internetový svet je alternatívou, ktorá otvára nové možnosti pre ich samovzdelávanie, sebarealizáciu, akceptáciu. Svet, ktorý valcuje tradičné paradigmy myslenia, učenia a vzdelávania, tradičného charakteru práce a vytvára priestor pre slobodu myslenia, tvorivosť, inovácie. Túto generáciu musíme pozorne počúvať a učiť sa od nej. Pretože každá generácia bola a je poznačená školskými reformami, ktoré sú výsledkom kultúrnej a hodnotovej vyspelosti jej elít.
Na otázku „Prečo (ne) študovať na slovenskej vysokej škole?“ možno odpovedať slovami typického reprezentanta generácie Digitálu: „Vysokoškolský diplom dnes už príčetného človeka nezaujíma. Najdôležitejšia je schopnosti riešiť problémy, a to nenaučia ani na jednej vysokej škole. A ak ho budem niekedy potrebovať, tak si ho jednoducho kúpim!“
Najúspešnejší muži súčasného sveta – Steve Jobs, Bill Gates alebo Mark Zuckerberg – nedokončili vysokú školu, pretože podľa ich vlastných slov bola brzdou pri napĺňaní ich životného sna. Napriek tomu dokázali zásadným spôsobom zmeniť svet. Treba len dúfať, že k lepšiemu.
Text: Jana Poláčiková. Kresba: Kristína Rusňáková
