Násilie je veľmi účinným nástrojom na dosiahnutie vlastných cieľov, najmä pokiaľ jeho používateľ nenaráža na adekvátny odpor. Preto s ním treba počítať aj na medzinárodnej úrovni.
Problém pacifizmu a demilitarizácie spočíva v tom, že fungujú, len pokiaľ na nich participujú všetci účastníci systému. Nedávajú však jasnú odpoveď na to, čo sa stane, ak sa zrazu objaví aktér, ktorý bude ignorovať vyšší princíp, mať dostatočné vojenské prostriedky a súčasne aj vôľu ich použiť na dosahovanie vlastných cieľov – a pre ktorého budú demilitarizované pacifistické národy doslova ľahkou korisťou. Nie s každým je možné rozumne sa dohodnúť, aj keby sme veľmi chceli, aby to tak bolo. Najmä ak vlastná vyjednávacia pozícia už nie je podporená dostatočnou vojenskou silou.
V medzinárodných vzťahoch neexistuje žiadny policajt, ktorý môže samostatne a bez účasti štátov trestať narušiteľov „pacifistickej dohody“. V medzinárodných vzťahoch stále platí, že štáty si svoje práva musia brániť predovšetkým samy alebo v spolupráci s inými štátmi. Z reality medzinárodných vzťahov a dokonca prinášania osobného vkladu vo forme daní a vojenskej služby nie je možné nijako „vykĺznuť“. Ak sa aj zdá, že sa to podarilo, tak len dočasne – vďaka vždy momentálnym priaznivým okolnostiam, na ktoré sa však nemožno dlhodobo spoliehať.
O svet bez vojen a s ozbrojenými silami na minimálnych úrovniach sa demokratické európske štáty pokúsili v období po roku 2000. Ak v 50. rokoch európske demokracie na obranu vynakladali 7 – 10 % HDP, v 80. 4 – 7 %, 90. rokoch 3 %, tak do roku 2014 obranné výdavky klesli v prípade väčšiny štátov až na úroveň 1 %! Európske spoločnosti uskutočňovali historicky nebývalú rozsiahlu demilitarizáciu v mene užívania „dividendy za mier“. Armády a počty zbraní sa dostali na zlomok pôvodnej úrovne a povinný vojenský či branný výcvik populácie prakticky zanikol. Bol to veľmi idealistický prístup, ktorý však iné regióny sveta nenasledovali a Európa sa tak dostala do nie veľmi bezpečnej situácie.
Náš hlavný spojenec USA si udržal výdavky na obranu na úrovni okolo 3,5 – 4 % HDP, a preto „výčitka“, že sám musí zabezpečovať okolo troch štvrtín vojenskej kapacity NATO, má istú logiku. Čína, India, Brazília, Irán a iní regionálni hráči postupne navyšujú svoju vojenskú moc. Rusko po roku 2007 spustilo nové kolo zbrojenia, pred ktorým sme zavierali oči a odmietali prijať adekvátne protiopatrenia. Vrchol dosiahlo v roku 2015, keď na obranu vydávalo oficiálne okolo 5,5 % HDP. V dôsledku ekonomických ťažkostí sa ruský obranný rozpočet aktuálne znížil na asi 4 – 4,5 % HDP.
No výsledkom tohto procesu je, že ak napr. Nemecko s 82 mil. obyvateľmi a nominálnym HDP na úrovni 3 466 miliárd dolárov má v ozbrojených silách 178 000 príslušníkov a 328 tankov a 210 bojových lietadiel v aktívnej službe, Rusko so 144 mil. obyvateľmi a nominálnym HDP 1 560 miliárd dolárov má 1 017-tisíc mužov a žien v zbrani, 2 562 tankov a 1 575 bojových lietadiel. Ak by Slovensko malo dosiahnuť rovnakú úroveň militarizácie a „nasýtenie“ vojenskou technikou ako Rusko, tak vzhľadom na počet obyvateľov by malo mať 39-tisíc vojakov, 100 tankov a 60 bojových lietadiel – a nie 17 000, 30 a 10.
Demokratické európske štáty musia opustiť víziu radikálneho odzbrojenia, a to jednoducho preto, že nezodpovedá realite – posledné roky prudko narástla miera vonkajšieho aj vnútorného bezpečnostného ohrozenia. Je pre ne nevyhnutné začať obnovovať obranné kapacity a kvalitatívne preskupovať ozbrojené sily, a to bez ohľadu na popudy spoza Atlantiku. Veľkou výhodou je možnosť spájania síl, ktoré ponúkajú spojenectvá v rámci EÚ a NATO.
Prostredníctvom EÚ je možné vybudovať viditeľnú kontinentálnu obranu. Táto však musí byť plne kompatibilná so širším, intenzívnejším a osvedčeným transatlantickým spojenectvom existujúcim v podobe Severoatlantickej aliancie a vytvárajúcim prepojenie s hodnotovo blízkymi Spojenými štátmi, ktoré sú najsilnejšou vojenskou mocnosťou sveta.
V tejto súvislosti treba povedať, že špekulácie o oslabovaní tohto transatlantického spojenectva sú prinajmenšom predčasné. USA začali systematicky posilňovať obranu Európy. Prezident Donald Trump nikdy nepoprel americké obranné záväzky voči spojencom (akurát od nich kontinuálne žiada, aby sa nespoliehali len na USA, ale robili viac pre svoju vlastnú obranu) a niekoľkokrát slovami, gestami a činmi potvrdil oddanosť záväzkom z článku 5 Washingtonskej zmluvy.
To isté deklaroval aj viceprezident Mike Pence – napr. vo svojom vášnivom prejave z 5. júna, ktorý zakončil zvolaním, aby Boh žehnal NATO, Spojeným štátom a ich spojencom (vrátane Slovenska). Od amerického konzervatívneho republikána to nie sú prázdne slová. A ruku na srdce – žiadať, aby USA každý mesiac potvrdzovali záväzky z medzinárodnej zmluvy, ktorá kontinuálne platí 68 rokov, spochybňuje skôr nás Európanov – nie USA.
Autor: Daniel Šmihula. Článok vyšiel v denníku Pravda. Foto: Pixabay
