Rast popularity populistických a extrémistických hnutí sledujeme v celej Európe, dokonca aj v USA. Sú vedené výraznými osobnosťami, ktoré svoju stratégiu zakladajú na antisystémovej politike, čiže na odmietaní všetkého, čo je spojené so súčasným politickým systémom. Dnes, keď tradičné strany čelia krízam, na ktoré len ťažko hľadajú odpovede, získavajú tieto projekty výraznú podporu v celej Európe. Dokáže sa ešte tradičná, predvídateľná, hodnotová politika obhájiť pred nástupom populizmu? Alebo nás čaká nová éra, v ktorej politiku nahradí reality show?
Aj u nás na Slovensku pôsobí niekoľko politických strán, ktoré sľubujú rýchle riešenia dlhodobých problémov s nezamestnanosťou, Rómami, „globalizačnými hrozbami“. Na jednu je generálnym prokurátorom podaný návrh na zrušenie (ĽSNS), ďalšia už zbiera podpisy na svoj vznik (SHO).
Ani v prípade, že Najvyšší súd potvrdí návrh prokuratúry na rozpustenie Kotlebovej ĽSNS, prejavy fašizmu tak ľahko z nášho verejného života nezmiznú. Živí ich konanie konkrétnych politických aktérov nie na okraji, ale priamo v hlavnom prúde politiky, zlyhávanie niektorých demokratických inštitúcií a zopár objektívnych trendov (takmer) mimo našej kontroly.
Voliči v bublinách
Kedysi bolo voličské jadro každej štandardnej politickej strany jasne pomenovateľné a pomerne stabilné. Ľudia podľa svojho svetonázoru, zvykov či tradície v rodine volili dlhé desaťročia rovnakú stranu, pretože sa s ňou identifikovali.
Dnešný volič je iný. Je oveľa dynamickejší, očakáva rýchle, jednoduché a účinné riešenia. Nemá čas na analýzu volebných programov alebo odbornú diskusiu o tom, koho voliť. Za štyri roky, volebné obdobie jednej vlády, stihne bežne vymeniť jedno auto, dvakrát mobil, často aj zamestnanie. Prečo by nemal meniť volebné preferencie? Navyše, čím ďalej, tým častejšie si rozhodnutie necháva až na posledné dni pred voľbami.
Marcový prieskum Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI) potvrdzuje skutočnosť, že printové médiá ľudia využívajú čoraz menej (14 percent) a narastá dominancia internetu a sociálnych sietí. Pričom, ak ide o relevantnosť zdroja, až 55 percent respondentov uvádza, že sleduje alternatívne médiá v záujme rozšíriť si uhol pohľadu, alebo 34 percent uvádza ako dôvod, že ide o získanie širšieho názoru, prípadne že mainstreamové médiá považujú za zaujaté – 12 percent.
Pokiaľ ide o hľadanie pravdy, volič v „postfaktuálnej“ dobe je ohrozený. Sú tu sily, doma aj v zahraničí, ktorým vyhovuje zmätok a investujú nesmierne zdroje do toho, aby do hláv ľudí zasiali nedôveru a strach. Od nich je len krok k verbálnemu a fyzickému násiliu. Situácia sa stáva čoraz komplikovanejšou. Môže sa stať, že jedného dňa už nebudú ľudia veriť vôbec ničomu. Ako sa budú potom hľadať mosty medzi skutočnými politikmi a voličmi?
Uveriteľné posolstvo
Získať si dnes dôveru voliča je mimoriadne náročné. Vyžaduje si od nositeľa posolstva nielen odbornú znalosť problematiky, ale zároveň majstrovskú zručnosť v komunikácii, aby dokázal pomenovať riešenie jednoducho a výstižne. Ako to však dokázať pri takých komplikovaných témach, akou je napríklad migrácia? Korupcia? Školstvo? Obrana?
Komunikačnou výhodou populistov je skutočnosť, že ponúkajú rýchle, zrozumiteľné a jednoduché riešenia. Tie sa však často zakladajú na polopravdivých či neoveriteľných informáciách, alebo neberú do úvahy širšie dôsledky pre spoločnosť. Napríklad vystúpenie z NATO by nás namiesto neutrality vtiahlo do ruskej sféry vplyvu, posilnilo autokraciu a kleptokraciu. Pravdepodobne by sa zastavila modernizácia ozbrojených síl a rapídne by narástli tendencie k znovuzavedeniu povinnej vojenskej služby. Jednoduché riešenia sú zároveň často vnútorne rozporuplné: čo má nenávisť k Židom alebo Rómom s kresťanskou láskou?
Na druhej strane zástupca štandardnej politickej strany trpí už na začiatku niekoľkými hendikepmi. Strana, ktorú reprezentuje, má pravdepodobne za sebou určité obdobie vládnutia, z ktorého je priam nemožné vyviaznuť bez objektívnych neúspechov, škandálov či negatívnej kampane uštedrenej opozíciou. Strana môže trpieť nedostatkom nových, zaujímavých tvárí alebo veľa energie minúť v zápase so zastaranou a neflexibilnou vnútornou štruktúrou. Populistické strany stavajú, naopak, na excentrických osobnostiach, ktoré dovnútra strany uplatňujú princíp silnej ruky.
Pokušenie populizmu
Mnohí štandardní politici sa dnes nechajú strhnúť lákavou cestou populizmu, s vidinou rýchleho nárastu percent a udržania moci. Je to však nebezpečná hra, na ktorej konci z dlhodobého hľadiska nájdeme len porazených. Znižovanie politickej kultúry otvára priestor antisystémovým hráčom. Príkladom takejto stratégie bola riskantná hra Davida Camerona s osudom Veľkej Británie v Európskej únii. Iným príkladom boli útoky Roberta Fica na migrantov pred parlamentnými voľbami, z ktorých najviac vyťažila práve strana Mariana Kotlebu.
Neatraktívnosť Európy
Fungovanie Únie je ľuďom vzdialené a nerozumejú mu. Preto často, ak sa niečo negatívne udeje na národnej úrovni, politici s obľubou obviňujú Brusel. Ak sa zásluhou Únie podarí niečo pozitívne, výsledok si privlastnia ako osobný úspech. Chýba nám stotožnenie s Európou v dobrom aj zlom. Prieskumy ukazujú, že vzťah Stredoeurópanov k Únii je transakčný, materiálny. Chýba nám pozitívna komunikácia výhod európskej integrácie zrozumiteľným jazykom v témach, ako sú bezpečnosť, ekonomická stabilita, cestovanie bez hraníc či odstránenie roamingových poplatkov.
Bližšie k ľuďom
Dôležité rozhodnutia ovplyvňujúce každodenný život občanov sa musia vykonávať čo najbližšie k ľuďom, aby im mohli rozumieť a mali ich možnosť ovplyvniť. Napokon, aj v Európe je subsidiarita jedným zo základných princípov. Politici sa musia vrátiť do regiónov a prihovárať sa voličom od dverí k dverám. Dopomôcť k vyriešeniu dlhodobej schizmy medzi Bratislavou a regiónmi by mohla aj zmena volebného zákona. Nahradenie jedného volebného obvodu viacerými by priblížilo zodpovednosť politikov k ľuďom a nútilo ich presadzovať riešenia v prospech regiónov.
Odvaha, líderstvo, sebavedomie
Slovenská politika potrebuje generačnú výmenu. Potrebuje politických, ekonomických, spoločenských aktérov, ktorí už nie sú existenčne závislí od štátu. Ktorí sú hodnotovo čitateľní, predvídateľní v konaní a jasne zakotvení vo svojej vízii pre ľudí. Potrebujeme byť otvorení fenoménu nových, odvážnych lídrov, akými sú dnes Emmanuel Macron alebo aj Andrej Kiska, ktorí sa nebudú báť čeliť súčasným výzvam aj napriek dlhému zoznamu náročných úloh či tvrdým odporcom v opozícii. Lídrom, ktorí nájdu odvahu vytvárať predpoklady na dôveryhodné a transparentné inštitúcie, lebo práve tie tvoria základ pre dobre fungujúcu demokratickú spoločnosť.
Kúpite ojazdené auto?
Hovorí sa, že politikovi veríte vtedy, ak by ste si od neho boli ochotní kúpiť ojazdené auto. Našli by ste takého na Slovensku? Kľúčom k uveriteľnosti je dôvera. V dnešnej situácii je dôvera najvyšším kapitálom. Zďaleka to však nie je jednoduché. Dôvera v politika sa buduje mimoriadne ťažko a dlho. Najmä ak jednu zlú správu nemusí vyvážiť ani desať dobrých. Najmä ak dnešní voliči fungujú v základnom nastavení – politici sú v zásade zlí, chcú len kradnúť, a ak niečo zmenia, tak k horšiemu.
Z našej politiky sa nesmie stať reality show. Je ilúziou myslieť si, že populisti a extrémisti nás vytrhnú z biedy. V konečnom dôsledku Slovensku pomôže len ozdravenie demokratického systému. Táto cesta povedie cez návrat zodpovednej politiky – no nie je to len úloha pre politikov. Či chceme, alebo nie, demokracia je o nás všetkých.
Marek Degro. Autor je zahraničný tajomník KDH, vedie Politickú akadémiu Nadácie Antona Tunegu. Komentár vyšiel v Denníku N.
