„Problémy Európskej únie majú množstvo príčin, množstvo príčin má aj kríza demokracie a vlády zákona v Spojených štátoch, jednou z nich je však práve naša neschopnosť vyrovnať sa s určitými úsekmi dejín,“ povedal v nemeckom Bundestagu 20. júna tohto roku Timothy Snyder.
Neprichádzam k vám ako Američan s tvrdením, že „my Američania sme dokonale pochopili vlastnú minulosť, a preto je v našej krajine všetko v najlepšom poriadku“.
Práve naopak, myslím si, že je mimoriadne dôležité – či už sa vývoj v našich materských krajinách uberá dobrým smerom, alebo nie, či už sme Američania, Nemci, alebo Rusi – aby sme sa s pokorou pozreli na rozličné kritické miesta pri vyrovnávaní sa s minulosťou, ale najmä, aby sme sa reálne pozreli na naše zlyhania pri spracúvaní vlastných dejín a aby sme sa so znepokojením zamysleli, aké prekvapujúco veľké, bezprostredné a bolestné dôsledky môžu mať tieto zlyhania na súčasnosť a budúcnosť.
Preto chcem začať moje rozprávanie o Nemecku rozprávaním o Spojených štátoch.
ooo
Prečo máme vládu, akú máme?
Do veľkej miery preto, lebo sme ako Američania nedokázali prevziať zodpovednosť za vybrané úseky vlastných dejín.
Ako je možné, že sme si zvolili prezidenta, ktorý v roku 2017 v Spojených štátoch prejavuje toľkú nezodpovednosť v rasových otázkach? Ako je možné, že máme v roku 2017 generálneho prokurátora, ktorý je presvedčený o nadradenosti bielej rasy?
Preto, lebo sme sa nedokázali vyrovnať s dôležitými otázkami vlastnej minulosti. A nehovorím len o dejinách druhej svetovej vojny. Z tejto vzdialenosti nemusí byť Európanom hneď zrejmé, ako radikálne súčasná americká administratíva prehodnocuje prístup Spojených štátov k druhej svetovej vojne. Ak sa má však naša zahraničná politika riadiť heslom „Amerika na prvom mieste“, odkazujeme na izolacionistické a veľmi často aj rasovo jasne vymedzené belošské hnutie, ktoré si kládlo za cieľ zabrániť vstupu Spojených štátov do vojny proti fašizmu.
Ak si pripomíname holokaust a nespomenieme, že obeťou holokaustu sa stali Židia, ak prezidentov hovorca vyhlási, že Hitler vraždil len vlastných občanov, ocitáme sa v zásadne inom mentálnom a morálnom svete, než v akom sme žili len pred pár mesiacmi.
To však nie je všetko. Máme administratívu, ktorej prezident sa nahlas čuduje, prečo sme sa navzájom vraždili v občianskej vojne a či bolo naozaj nevyhnutné, aby sa medzi Američanmi rozpútal konflikt kvôli otrokárstvu.
Nespomínam to len preto, že nevynechám nijakú príležitosť, aby som sa angažoval v americkej vnútornej politike, ale skôr preto, lebo pojmy ako otrokárstvo, kolonizácia a ríša nás spoľahlivo vedú k slepému uhlu v zákrutách nemeckej historickej pamäti.
Ako určite viete, americkú ríšu na západnej hranici vybudovali najmä otroci. Nie vždy si však uvedomujeme, že práve tento model kolonializmu na hranici ríše vybudovanej za cenu krvi a potu otrokov tak veľmi – aspoň pred vojnou – obdivoval Adolf Hitler. Ríšsky vodca však musel nájsť odpoveď na otázku, z koho urobí rasovo podradných ľudí. Kto sa stane otrokom v nemeckej ríši na východe?
A najprv v knihe Mein Kampf, neskôr v ďalšej a napokon v praxi, počas vpádu do ZSSR v roku 1941, túto otázku zodpovedal: tými otrokmi sa stanú Ukrajinci.
Ukrajinci sa mali stať hlavným objektom jeho projektu kolonizácie a zotročenia. S Ukrajincami sa malo zaobchádzať ako s afrikáncami, ako s černochmi a tí z vás, ktorí študovali nemecké dokumenty vojnového obdobia, vedia, že slovo černoch sa veľmi často používalo analogicky s jeho používaním v Spojených štátoch.
Mal predstavu, že vo východnej Európe nastolí vyhladzovací režim založený na otrockej práci, ktorého stredobodom by sa stala Ukrajina.
ooo
Ak si chceme pripomenúť ktorúkoľvek udalosť druhej svetovej vojny, je nezmyslom, ak nezačneme Ukrajinou. Akákoľvek spomienka na túto vojnu venovaná ideologickému, hospodárskemu a politickému raison d’être nacistického režimu sa totiž musí začať Ukrajinou.
A nehovorím len o teórii, ale aj o praxi. Nemecká politika, ktorú si dobre pamätáme, sa sústreďuje práve na túto krajinu: „Hungerplan“ (Hladový plán, nem.), s konceptom, že v zime roku 1941 Nemci na smrť vyhladujú desiatky miliónov ľudí, „Generalplan Ost“ (generálny plán Východ) s konceptom, že ďalšie milióny ľudí násilne vysťahujú alebo vyvraždia v nasledujúcich 5, 10 či 15 rokoch, ale aj celé konečné riešenie, Hitlerova predstava o vyhladení židovstva, všetky tieto politiky v teórii aj praxi súvisia s napadnutím Sovietskeho zväzu a podmanenie si Ukrajiny.
V dôsledku ideológie tejto vojny sa v rokoch 1941–1945 obeťou nemeckej vražednej politiky stalo približne tri a pol milióna obyvateľov sovietskej Ukrajiny, civilných osôb. K spomenutému tri a pol miliónu treba pripočítať približne tri milióny Ukrajincov, obyvateľov sovietskej Ukrajiny, ktorí zahynuli ako príslušníci Červenej armády alebo na následky vojny po jej skončení.
Uvádzané počty sa týkajú výlučne obyvateľov sovietskej Ukrajiny. Ak započítame obete celého Sovietskeho zväzu, čísla sa, samozrejme, zvýšia. No Ukrajina leží na ceste do Ruska a najvražednejší zámer, najzničujúcejšia prax nemeckej vojny súvisela práve s Ukrajinou. Ak sa chce niekto seriózne vyjadrovať k dejinnej zodpovednosti Nemecka za tragédiu na východe, hneď v prvej vete musí vysloviť slovo „Ukrajina“.
To platí aj pre najdlhšiu a najúprimnejšiu a podľa môjho názoru aj najdôležitejšiu diskusiu týkajúcu sa nemeckej zodpovednosti za Východ, konkrétne nemeckej zodpovednosti za masové vraždenie Židov v Európe. Ani táto diskusia však nemá zmysel, ak v nej nespomenieme Ukrajinu.
ooo
Ako sa teda postavíme k otázke nemeckej zodpovednosti? A ako sa postavíme k Ukrajincom? Nemali by samotní Ukrajinci viesť zásadnú diskusiu o tom, čo sa stalo na okupovanej Ukrajine počas druhej svetovej vojny? Nie je témou na takúto diskusiu aj ukrajinský nacionalizmus? Samozrejme, je takou témou. Na spisbe o ukrajinskom nacionalizme som založil svoju kariéru. Len preto ma dnes mohli uviesť ako profesora Yaleovej univerzity – lebo som sa v akademickej činnosti venoval ukrajinskému nacionalizmu, ukrajinským nacionalistom a ich etnickým čistkám Poliakov roku 1943. Som autorom prvého článku uverejneného v západnom jazyku o podiele ukrajinských policajtov na holokauste a ako odtiaľ viedla priama cesta k etnickým čistkám Poliakov roku 1943.
Ukrajinský nacionalizmus predstavuje skutočné historické smerovanie a treba ho dôkladne preskúmať, ako to už niektorí z vás v publiku urobili lepšie než ja a nie tak dávno než ja. Ak však tento rozhovor nevedieme v Kyjive, ale v Berlíne, ak hovoríme o nemeckej dejinnej zodpovednosti, musíme konštatovať, že ukrajinský nacionalizmus je jedným z dôsledkov nemeckej vojny vo východnej Európe.
Ukrajinský nacionalizmus predstavoval v medzivojnovom Poľsku pomerne málo významnú silu. Financoval ho Abwehr, nemecká vojenská spravodajská služba. Ukrajinských nacionalistov prepustili z poľských väzení práve vďaka nemeckému vpádu do Poľska roku 1939. Keď Nemecko a Sovietsky zväz roku 1939 spoločne vtrhli do Poľska a zničili poľský štát, tento vpád znamenal aj zánik všetkých legálne pôsobiacich politických strán vrátane legálne pôsobiacich ukrajinských strán, ktoré mali dovtedy podstatne významnejšie postavenie ako ukrajinskí nacionalisti.
Ukrajinský nacionalizmus tvoril súčasť nemeckej okupačnej politiky a každá okupačná moc musí prevziať zodpovednosť za zvolenú taktiku a politiku okupácie. Ukrajinský nacionalizmus sa teda pre Nemcov nemôže stať dôvodom, aby sa vyhli reflexii vlastnej zodpovednosti. V skutočnosti predstavuje dodatočný dôvod na takúto reflexiu.
No je veľmi dôležité, aby sme v diskusii o Ukrajine nehovorili len o nacionalistoch. Nacionalisti predstavujú len pomerne malú časť ukrajinských dejín – a tvoria len pomerne malú časť ukrajinskej súčasnosti.
Neporovnateľne viac Ukrajincov umrelo v boji proti Wehrmachtu než v boji na jeho strane, čo nemožno tvrdiť o každom štáte, ktorý dnes označujeme za spojenca z čias druhej svetovej vojny.
Na strane spojencov bojovalo a umrelo viac Ukrajincov ako Francúzov, Britov a Američanov dohromady. Prečo na to zabúdame? Lebo zabúdame na skutočnosť, že Ukrajinci bojovali v radoch Červenej armády. Zamieňame si Červenú armádu s ruskou armádou, čím celkom určite nebola. Červená armáda bola armádou Sovietskeho zväzu, v ktorej boli Ukrajinci kvôli zemepisnému faktoru vojny zastúpení výrazne nadproporčne.
Ak teda premýšľame o tom, ako sa skončila okupácia, nesmieme zabudnúť, aké bolo väčšinu tohto času postavenie Ukrajincov, že trpeli pod nemeckou okupáciou, na ktorú doplatilo životom približne tri a pol milióna ukrajinských civilných obyvateľov, najmä žien a detí, a opäť pripomeniem, ďalšie približne tri milióny Ukrajincov zahynulo v radoch Červenej armády v boji proti Wehrmachtu.
Aké dôsledky to teda má pre Nemecko a prečo je celá táto situácia zložitejšia, ako by sa mohlo zdať? Ako historik dobre viem, že dejiny Ukrajiny sú pomerne neznáme a môžu sa zdať komplikované, to však nepredstavuje jediný problém.
Časť problému, ako som naznačil, keď som v úvode spomenul moju vlasť, má do činenia s mentálnymi návykmi súvisiacimi s kolonializmom, agresívnymi vojnami, pokusmi zotročiť iné národy.
Pokus zotročiť iný národ nemožno bagatelizovať ani nasledujúcimi generáciami. Ak sa s pokusom zotročiť iný národ, susedný národ, nekonfrontujeme, zanechá svoje stopy. A aby to bolo zložitejšie, súčasná Európa neponúka kontext, v ktorom sa podobné diskusie môžu odohrávať bez emócií.
Nachádzame sa presne v tom časovom okamihu, keď sa nemecké úsilie diskutovať o zodpovednosti vždy stáva súčasťou paralelnej diskusie o zodpovednosti vnášanej do tohto diskurzu zvonka. Znovu sa preto pýtam: prečo zvykneme zabúdať na všetky základné fakty?
Prečo často zabúdame na skutočnosť, že Ukrajina v Hitlerovej ideológii a v prípravách na nemecké vojnové ťaženie zohrávala ústrednú úlohu, a na skutočnosť, že Ukrajinci sa mali stať otrokmi Nemecka?
Prečo často zabúdame na skutočnosť, že nacistická ideológia k Ukrajincom pristupovala na rasovom základe, že ak chceme pochopiť holokaust, musíme začať Ukrajinou? Prečo často zabúdame na skutočnosť, že v dôsledku nemeckej okupácie zahynulo šesť a pol milióna obyvateľov sovietskej Ukrajiny?
Jestvuje na to mnoho príčin, jednou z nich je však mentálne pokušenie, ktoré nám zanechal kolonializmus, sklon prehliadať iných ľudí, na ktorých sa prestalo hľadieť ako na ľudské bytosti. Celé to jazykové výrazivo – Ukrajina ako „stroskotaný štát“ alebo Ukrajinci, ktorí „netvoria skutočný národ“, či „kultúrne rozdelení“ Ukrajinci – aké možno nájsť v nemeckojazyčných textoch, nie je nevinné. Prezrádza dedičstvo pokusu o kolonizáciu ľudí, na ktorých sa prestalo hľadieť ako na ľudské bytosti.
Ak sa nad Ukrajinou vynášajú súdy, v rámci ktorých sa na ňu uplatňujú prísnejšie normy (ani na chvíľu netvrdím, že dnešná Ukrajina v jej rozličných smeroch predstavuje harmonickú a ideálnu časť sveta), ak sa v súvislosti s Ukrajinou používajú pojmy navodzujúce dojem, že nič také ako ukrajinský národ nejestvuje, resp. dojem, že nejestvuje nič také ako ukrajinský štát, ak sa toto všetko formuluje v nemčine bez úprimného úsilia vyrovnať sa s nemeckým pokusom o zotročenie Ukrajincov, potom tieto slová nemožno pokladať za nevinné, tieto slová musia byť v Nemecku vnímané v historickom kontexte.
ooo
V súvislosti s našou témou sa chcem pred záverom stručne zmieniť o jednom osobitnom probléme. Pokušenie Nemcov vyhnúť sa zodpovednosti, ktoré je samo osebe vždy mimoriadne silné, posmeľuje práve ruská zahraničná politika. Je to ruská zahraničná politika, ktorá rozdelila dejiny Sovietskeho zväzu na dve časti. Na jednej strane stojí tá dobrá časť, ktorú si osvojilo Rusko, na druhej strane tá zlá, ktorá zvýšila pre Ukrajinu.
Toto delenie pre vás môžem zhrnúť rýchlejšie, ako to dokáže oficiálne memorandum z dielne ruského ministerstva zahraničných vecí: oslobodenie – Rusi; kolaborácia – Ukrajinci. Túto líniu ruská strana sleduje veľmi konzistentne a v Nemecku prináša svoje plody. Ruská zahraničná politika vníma nemecký zmysel pre prevzatie dejinnej zodpovednosti ako aktívum, ktorým možno manipulovať, a jestvuje veľké riziko, že Nemecko, ktoré toho na poli vyrovnávania sa s minulosťou toľko vykonalo a môže ísť v mnohých smeroch skutočne príkladom iným, zlyhá práve v ústrednej oblasti súvisiacej s Ukrajinou aj vďaka pokušeniu, ktorému krajinu vystavuje Rusko.
Je predsa také ľahké zamieňať si Sovietsky zväz s „Russland“, Ruskom. Deje sa to stále. Nie je to však akási nevinná mýlka. Tejto zámeny sa dopúšťajú ruskí diplomati, nemal by sa jej však dopúšťať nijaký Nemec. Nijaký Nemec si nesmie mýliť Sovietsky zväz s Ruskom, táto chyba sa už jednoducho nikdy nesmie opakovať.
Rusko pristupuje k politike vyrovnávania sa s vlastnou minulosťou tak, že si z jeho nezodpovedného prístupu k dejinám urobilo vývozný artikel. V praxi to znamená, že vystavuje iné štáty pokušeniu, aby voči Ukrajine zaujali rovnaký postoj, aký k nej zaujalo Rusko. A ten sa osobitne silne prejavuje v koncepte uplatňovanom voči ukrajinským nacionalistom; tí predstavujú reálny historický fenomén, v diskusii medzi Rusmi a Nemcami je však mimoriadne nafúknutý.
Ukrajinský nacionalizmus Stalin použil ako jedno z odôvodnení hladomoru rokov 1932 – 1933, jedno z odôvodnení rozpútania veľkého teroru rokov 1937 – 1938 a hromadných deportácií obyvateľov sovietskej Ukrajiny po druhej svetovej vojne; rovnaké zdôvodnenie Rusko použilo ako zámienku na vpád na Ukrajinu roku 2014.
Možno tu vystopovať spoločnú genealógiu a pokušenie ušité na mieru Nemcom, pretože ak celý ozbrojený konflikt (pozn. na Kryme a v Donbase) naozaj vypukol kvôli nacionalizmu, prečo by doň mali Nemci zasahovať?
Ak by bola ukrajinská vláda nacionalistická, prečo by malo Nemecko urobiť čokoľvek, aby zastavilo Rusko?
Hrozí vám nebezpečenstvo, že uzavriete čosi ako mentálny pakt Molotov – Ribbentrop, v rámci ktorého sa Nemci dohodnú s Rusmi, že za všetky nešťastia, ktoré sa na Ukrajinu zosypali tak z Berlína, ako aj z Moskvy, treba viniť samotných Ukrajincov. Je také jednoduché, také pohodlné a také lákavé vyhlásiť: „Nevyjadrili sme my Nemci už dosť ľútosti? Nestali sme sa pre všetkých vzorom?“
Pokušenie padnúť do tejto pasce je skutočne veľké, ako Američan však môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že ak sa nevyrovnáte s dejinami kolonializácie a otrokárstva, môžu sa zopakovať. A spoločné dejiny Nemecka a Ukrajiny sú práve dejinami kolonializácie a otrokárstva. Ak sa rezíduá nemeckého nacionalizmu prežívajúceho vo vašej spoločnosti v politickej ľavici aj pravici stretnú s dominantným ruským nacionalizmom, ak v ich priesečníku nájdu spoločnú pôdu – čosi ako „aj tak si je Ukrajina sama na vine; za čo sa máme ospravedlňovať, prečo by sme si niečo mali pripomínať?“ – práve z tohto priestoru hrozí Nemecku ako demokracii nebezpečenstvo.
ooo
Zmyslom pripomínania si nemeckej zodpovednosti za smrť šesť a pol milióna Ukrajincov spôsobenú nemeckou vojnou rozpútanou proti Sovietskemu zväzu nie je pomôcť Ukrajine. Ukrajinci sú si týchto zločinov dobre vedomí. Ukrajinci – deti, vnuci a pravnuci vojnovej generácie – sa medzičasom naučili žiť s dedičstvom týchto zločinov.
Zmyslom nie je pomôcť Ukrajine, ale Nemecku.
Nemecko si ako demokracia, osobitne v tomto historickom okamihu, keď sme konfrontovaní s brexitom, so sériou volebných aktov kontaminovaných populistami, s upadajúcimi a čoraz menej demokratickými Spojenými štátmi, nemôže dovoliť zlyhať pri vyrovnávaní sa s hlavnými výzvami vlastných dejín.
Toto je presne ten okamih, keď by malo dôjsť k definitívnemu potvrdeniu nemeckého zmyslu pre zodpovednosť. Až dosiaľ bola možno úloha, aby sa Nemecko vyrovnalo s vlastnou minulosťou, záležitosťou týkajúcou sa len Nemcov. V čase „Historikerstreit“, sporu (pozn. západonemeckých) historikov v 80. rokoch minulého storočia, boli dejiny holokaustu skôr záležitosťou, ktorú si museli vyriešiť Nemci medzi sebou.
Nezvládnutie dejín Ukrajiny v rokoch 2013 a 2014 malo európske dôsledky. Nezvládnutie dejín Ukrajiny v čase, keď sa Nemecko stalo vedúcou demokraciou Západu, bude mať celosvetové dôsledky.
(Preložil Igor Slobodník.)
Timothy Snyder (1969). Americký historik, profesor dejín na Yalovej univerzite špecializujúci sa na dejiny strednej a východnej Európy. Autor kníh, ktoré vyšli v slovenskom preklade vo vydavateľstve Premedia: Krvavé územie / Európa medzi Hitlerom a Stalinom (preklad Igora a Martina Slobodníkovcov, r. 2014); Čierna zem / Holokaust ako história a varovanie; O tyranii (preklad Igor Otčenáš, rr. 2015 a 2017). Text vyšiel v denníku Pravda.
Záznam prejavu Timothy Snydera so slovenskými titulkami.
Slávny historik dal Slovákom návod, ako by mali uvažovať o sebe a Ukrajine (Jakub Drábik, Denník N).
Pred čím Snyder varoval v Bundestagu (Juraj Mesík, Aktuality.sk).
