Dobrovoľníctvo zažíva v poslednom čase boom aj v Ružinove. A tak sa presviedčame, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.
Z fejsbúkových profilov sa na nás usmievajú komunálni politici, ktorí dobrovoľne natierajú zábradlia popri zastávkach električiek, prípadne zbierajú a odvážajú komunálny odpad. Tento prekvapivý záujem o verejný poriadok vyvoláva otázku, či toto je dôvod, pre ktorý sme svojich poslancov volili do zastupiteľstiev a či by tieto aktivity nemali vykonávať verejné podniky, v ktorých správnych a dozorných radách sú práve poslanci, ktorí by ich mali kontrolovať. Kontrolovať tak, aby dlhodobo nevykazovali stratu, aby štatutári niesli priamu zodpovednosť za nehospodárne nakladanie s verejnými financiami, rovnako ako aj tí, ktorí kontrolovali v dozorných radách a neukontrolovali. Pretože ich „keep smiling“ obrázky so štetkou v ruke, alebo pracovné rukavice s vyhodenou pneumatikou pôsobia skôr teatrálnym dobrovoľníctvom s nádychom politického marketingu bez reálnej politiky.
Bohužiaľ, nie sú to len niektoré veľké, sebastredné korporácie, kto nám dnes chce nahovoriť, že občianska aktivita nemá zmysel. Podobné myšlienky sú bežnou súčasťou konšpiračných webov, ale aj argumentačnej výbavy mnohých politikov, aj tých komunálnych. Nestarajte sa nám do toho, my to za vás rozhodneme. Nechajte nás, my nakreslíme projekty, ktoré sa vám musia páčiť. Nevyznáte sa, nezastupujete nikoho. Kto vás vlastne financuje? Štátny paternalizmus, dedičstvo komunizmu, pretrváva dodnes, rovnako ako ľudová predstava, že politika je pre politikov. A potom nastupujú rafinovaní populisti a extrémisti, ktorí naopak mobilizujú v mene akejsi priamej demokracie, dokonca revolúcie, ale výsledkom, ako ukazuje naša vlastná minulosť aj príklady zo zahraničia, bude zas len silnejší štát či vláda silnej ruky, ktorý má pramálo spoločné so skutočnou občianskou spoločnosťou.
Ako robíme dobrovoľníctvo my, občania?
Sú to nenápadné obrazy komunitného života mamičiek na ihrisku, ktoré si navzájom postrážia ratolesti, upracú ihrisko, pomáhajú si, podporujú sa, stretávajú sa v materskom centre. To ružinovské, Hojdana, patrilo pred 15 rokmi k prvým na Slovensku ešte v kostole Vincenta de Paul a dodnes funguje v priestoroch bývalej schátranej škôlky, ktoré si mamy svojpomocne zrekonštruovali, opravili, zariadili. Jej priestory spoznalo už niekoľko generácií detičiek a pomohlo mnohým mamičkám vrátiť sa naspäť do práce.
Projekt „Čo dokáže mama“, ktorý na dobrovoľníckej báze pomáha mamkám realizovať sa aj na materskej dovolenke, privyrobiť si, pripraviť sa na návrat do zamestnania, alebo nájsť nové príležitosti pre vlastné podnikanie, takisto vznikol v Ružinove a presiahol hranice nielen Bratislavy, ale aj Slovenska. U našich bratov Čechov už úspešne funguje sesterská platforma „Co dokáže máma“, a výrobky našich približne 8 300 maminiek úspešne dobýjajú globalizované trhy USA, Veľkej Británie, Japonska, Kalifornie, Švajčiarska, dokonca aj ďalekej Brazílie. A to všetko za necelé 2 roky od vzniku skvelej myšlienky v hlave jednej skvelej mamy z Ružinova.
Starí Ružinovčania svojpomocne stavali parkoviská, ihriská, vysádzali stromy, parky a aj vďaka ich úsiliu je Ružinov zatiaľ najzelenšou mestskou časťou. Našimi prirodzenými susedmi sa tak stali ježkovia, netopiere, hrdličky, straky, kavky, drozdy, sokol myšiar, myšiarka ušatá, divé kačky, labute a špeciálne naše ružinovské dažďovníky, ktorým staviame búdky na zateplených obytných domoch, bez dotácií, bez eurofondov, za vlastné peniaze. To všetko svedčí o našom hlbokom vzťahu k životnému prostrediu.
Preto s nevôľou reagujeme na zahusťovanie Ružinova, na „developerský klondajk“, na ich aroganciu a neúctu k životu. Obrnili sme sa voči ich pohŕdavým invektívam, že sme tmári, že vývoj aj tak nezastavíme, že nám chcú len dobre, že to nechápeme, že musíme ustúpiť modernému svetu. Moderný svet predsa môže rešpektovať úctu k verejnému priestoru a životu! Zistili sme, že orgány, autority, ktoré majú regulovať výstavbu, sú vlastne regulované samotnými developermi. V tomto nerovnom súboji ich teda musíme zastúpiť – my Ružinovčania. Aj s prívlastkami dobrovoľníkov ako „užitočných idiotov“.
A tak spisujeme petície, zbierame podpisy, vystupujeme na miestnych a mestských zastupiteľstvách a spoznávame poslancov – všelijakých, ale len takých, akých sme si zvolili. A to je reálna skúsenosť, ktorá nám pomôže, aby sme sa v budúcich voľbách vedeli rozhodnúť, dobre rozhodnúť. Ak treba, dokážeme sa zmobilizovať a prísť na verejné prerokovania v hojnom zastúpení, mamky s bábätkami v kočíkoch, bankový manažér, dopravný inžinier, ochranár dravcov, dedkovia – vojnoví veteráni na vozíčkoch, ale aj babky na barlách. Vtedy a nielen vtedy som hrdá na Ružinovčanov.
Aktívne navrhujeme riešenia, aby sme ukázali, ako sa veci dajú a majú riešiť. A tak sa aj jazero Rohlíkpo 10 rokoch bezprízornosti – kedy patrilo a zároveň aj nepatrilo ružinovskej samospráve a o ktoré sa po celý ten čas starali dobrovoľne ružinovskí rybári, lebo im nezáleží iba na rybkách v jazere, ale aj na čistom okolí jazera – možno konečne dočká dôstojnej obnovy a revitalizácie.
Ružinovčanom sa nestanete narodením, ani kúpou bytu, ani náhodným vyskytnutím sa, ani prihlásením trvalého pobytu v katastrálnom území Ružinova. Ružinovčanom „sa stávate“ a tento zvláštny lokálpatriotizmus vo vás zreje ako víno.
Zároveň sme zistili, že rovnaké problémy má Trnávka, Trávniky, Štrkovec, Ostredky, Prievoz, Nivy… a tak sa navzájom sieťujeme, lebo si musíme pomáhať, lebo sme odkázaní na spoluprácu, lebo sme Ružinovčania a len vďaka nášmu lokálpatriotizmu je Ružinov skvelým a sebavedomým miestom pre život. Aj vďaka užitočným idiotom.
Autor: Jana Poláčiková. Článok vyšiel na Trend.sk.
