Bosna a Hercegovina pripomína situáciu na Slovensku za Mečiara. Krajiny v tejto oblasti potrebujú našu pomoc.
Slovenská diplomacia dosiahla v minulosti na západnom Balkáne úspechy, ktoré právom patria do pomyselnej výkladnej skrine našej zahraničnej politiky. Región stále radíme medzi oblasti prioritného záujmu a strategického významu.
Definovať priority je pomerne jednoduché a čo je najdôležitejšie, prakticky nič to nestojí. Ich napĺňanie, to je už úplne iný príbeh.
Blízko do Sarajeva
Z Bratislavy je to do Belehradu, Podgorice či Sarajeva bližšie, než sa zdá, a to nielen v geografickom zmysle. Pozrime sa napríklad na Bosnu a Hercegovinu. Vysoká nezamestnanosť mladých, odlev mozgov do zahraničia, korupcia a nízka dôvera v štátne inštitúcie na čele s políciou a súdmi. Znie to povedome?
Pripomeňme si Slovensko pred rokom 1998. Krajina je zaseknutá v európskych a euroatlantických integračných procesoch, susedia z V4 sa nám vzďaľujú. Slovenská republika nemá v zahraničí práve najlepší obraz a povesť. Bosna a Hercegovina dnes čelí podobnej situácii, ktorú však komplikujú stále horúce uhlíky spoločnosti rozčesnutej na etnické a náboženské tábory. Spomienky na vojnu sú živé a prítomné nielen v podobe šrapnelmi stále obitých fasád Sarajeva a ďalších miest.
Logický dôraz stabilizácie krajiny z konca 90. rokov a začiatku nového tisícročia musí dnes ustúpiť dôrazu na demokratizáciu. Z takzvanej „stabilitokracie“ vyťažili najviac skorumpované elity a klientelistické siete, ktoré si tlmením a prekrývaním problémov vykupovali beztrestnosť a bezzubú kritiku medzinárodného spoločenstva.
Výsledkom je už zmienená nízka dôvera v inštitúcie, chýbajúca vízia pokračovania integrácie či stenčujúci sa ľudský kapitál. Inak povedané dokonalý recept na stagnáciu. Tu sa dobre uplatní stará poučka – ak sa veci nezlepšujú, dajte tomu chvíľu a začnú sa zhoršovať.
Potrebujeme sa rozprávať
Angažmán Slovenska na západnom Balkáne ešte určite nevyčerpalo svoj potenciál. Pozitívne i negatívne skúsenosti z transformácie a reforiem od bezpečnosti, cez vzdelávanie až po budovanie odbornosti a kapacít štátnej správy môžu mať pre región veľkú cenu, ak budú správne komunikované.
Akokoľvek komplikovaný či nejednoznačný príbeh úspechu Visegrádskej štvorky je tu atraktívny a môže poslúžiť ako platforma a príklad ďalšej spolupráce.
Druhá časť dialógu musí prebiehať v rámci regiónu. Nemožno očakávať, že problémy regiónu vyriešime z Bratislavy. Vôľa odtrhnúť sa od minulosti a začať konštruktívne riešiť prítomnosť a budúcnosť musí autenticky vzísť z miestnej spoločnosti a elít.
Spoločných tém a záujmov naprieč západným Balkánom nie je málo. Krajiny čelia spoločným výzvam v oblasti rozvoja infraštruktúry, energetiky či boja proti organizovanému zločinu.
Bezpečnosť regiónu je nedeliteľná a vyžaduje kooperatívny prístup zúčastnených aktérov. Kľúčom k spoločnému úspechu je dôvera. Tá príde v momente, keď sa deklarácie a memorandá o spolupráci začnú napĺňať reálnym, hmatateľným obsahom.
Čo môžeme robiť my
Prvým krokom k reštartu slovenského pôsobenia v regióne je zaľudnenie veľvyslanectiev a príslušných odborov na ministerstve adekvátnym množstvom personálu. Ani tí najkvalitnejší odborníci a najskvelejší diplomati nedokážu s nedostatkom prostriedkov čarovať večne.
Ďalším rozumným krokom by mohol by dôraz na výmenu skúseností a kontaktov na úrovni občianskej spoločnosti. Diplomacia sa predsa nerobí len v salónoch.
Smerom k EÚ treba komunikovať nutnosť reálnej vízie členstva pre kandidátske a potenciálne kandidátske krajiny, inak sa pre ne stane Únia len fatamorgánou, o ktorú stratia záujem.
Naše predchádzajúce úspechy v regióne sú záväzkom. Záväzkom voči sebe samým a záväzkom voči partnerom v regióne. Naše aktuálne debaty o jadre EÚ nesmú vyčerpať všetku pozornosť na dianie okolo. Strata západného Balkánu dnes môže jednoducho byť problémom zajtrajška.
Autor a foto: Matej Kandrík. Komentár vyšiel v denníku SME.
