Koncom týždňa sme mohli na východnom Slovensku vidieť transport amerických obrnených jednotiek. Je to súčasť stratégie NATO na odstrašenie Ruska a ochranu Pobaltia.
Rusi samozrejme hovoria o zvyšovaní napätia a útočných plánoch NATO. Podobne na správy o vojenskom transporte reagujú aj slovenské „putinofilné“ komunity.
Lenže, Rusi si za to môžu sami. Navyše tieto sily NATO sú stále príliš slabé aj na účinnú obranu Pobaltia, nieto ešte na útok proti Rusku.
Kto zvyšuje napätie?
Po rozpade ZSSR bolo Rusko v stratégiách NATO dlho partnerom, nie potenciálnym agresorom. V roku 1994 sa Rusko pripojilo k programu NATO Partnerstvo pre mier, v roku 1997 bola podpísaná rozsiahla dohoda o vzájomnej spolupráci NATO-Rusko.
Ešte v roku 2010 odmietol vtedajší minister obrany USA Robert Gates vypracovanie vojenských plánov, ktoré by rátali s agresiou Ruska – videli len: „terorizmus, terorizmus, terorizmus – a Čínu.“
Avšak Rusko v roku 2007 vypovedalo Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE) a otvorene začalo porušovať Zmluvu o likvidácií rakiet stredného a krátkeho doletu (500-5500 km, INF) v Európe. NATO nereagovalo.
Na nosiče taktických rakiet Iskander začalo Rusko montovať strely s plochou dráhou letu. Tie môžu zasiahnuť väčšinu hlavných miest v Európe. NATO nereagovalo. Rusko postupne zreformovalo armádu a začalo kontinuálne zvyšovať stavy vojsk. Vznikli nové divízie a v roku 2015 sa obnovila 1. tanková armáda – čo je ale jednoznačne útočná formácia.
Začalo robiť obrovské vojenské cvičenia – zamerané aj proti niektorým členom NATO. Proryv 2009 vyslovene nacvičovalo obsadenie priesmyku Suwalki v Pobaltí (viď nižšie) a vytvorenie pozemného koridoru medzi Bieloruskom a ruskou enklávou Kaliningrad.
Cvičenie Západ 2013 nacvičovalo blokádu Pobaltia z mora, zo vzduchu aj na zemi a veľký konvenčný útok. NATO nereagovalo.
Krymské vytriezvenie
Napriek tomu Európa kontinuálne odzbrojovala – znižovali sa rozpočty aj počty techniky. USA sa postupne sťahovali z Európy do Pacifiku. Rušili základne, posledné americké tanky odišli v roku 2013, ostali tu len dve ľahšie brigády.
Vytriezvenie prišlo až po obsadení Krymu (2014). Všetci si zrazu uvedomili, že ďalšie na rade môže byť Pobaltie – bývalá ruská a sovietska sféra vplyvu s významnou ruskou menšinou.
Bolo publikovaných niekoľko analýz, ktoré konštatujú, že aby NATO efektívne ubránilo Pobaltie, muselo by tam sústrediť najmenej sedem brigád, z toho tri obrnené.
Symbolické „živé štíty“
Po tvrdom nátlaku Pobaltských krajín, ktoré majú malé a veľmi slabé armády, sa nakoniec NATO odhodlalo poslať do Pobaltia sily. Avšak žiadne obrnené brigády – len štyri medzinárodné prápory (asi štyri tisíc vojakov). Ich sila je symbolická – žiaden Ruský útok by nezastavili, vedeli by maximálne tak eliminovať „zelených mužíčkov“ (neoznačení ruskí vojaci, ktorí obsadzovali Krym).
A Američania súhlasili s návratom jednej obrnenej brigády. Tá však má len 87 tankov a do 200 obrnených vozidiel. Ani tá však nemá byť umiestnená ako kompaktná bojová sila v Pobaltí, ale bude rozdelená na menšie časti, ktoré budú manévrovať po Východnej Európe – jeden prápor sme minulý týždeň mohli vidieť na východe Slovenska.
Tieto jednotky nevedia reálne obrániť Pobaltie pred Ruským útokom – ich úloha je robiť „živé štíty.“ Cynicky povedané – v prípade Ruského útoku zomrieť. Celá stratégia NATO je dnes postavená na tom, že Rusko si nedovolí zabiť vojakov mocností NATO.
Takže toto je tá „provokácia“ a „ohrozenie“ Ruska.
Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu
Veľa analytikov sa však domnieva, že stratégia „živých štítov“ nestačí. Upriamujú pozornosť na prieluku Suwalki medzi Poľskom a Litvou. Ak NATO nevie obrániť Pobaltie, malo by aspoň tam sústrediť dostatočné sily, schopné zabrániť ruským vojskám prieluku obsadiť a „odseknúť“ tak Pobaltie od Európy – čo je najpravdepodobnejší scenár začiatku útoku na Pobaltie.
A v druhom kroku by malo byť NATO schopné obsadiť ruskú enklávu Kaliningrad. Čiže – v prípade ruského útoku, úder vrátiť a premeniť nástupný priestor Ruska do Európy na nástupný priestor síl NATO na oslobodenie Pobaltia.
Ideálne by súčasťou týchto síl vôbec nemali byť Američania – Európa si musí dokázať, že je ochotná a schopná sa brániť sama. Sféry záujmu USA sa (bez ohľadu na Trumpa) aj tak dlhodobo presúvajú do Pacifiku.
Putin rozumie len sile a prevenciou prípadného konfliktu nie je ukazovanie slabosti, ale sily. Proti tejto stratégii „zub za zub,“ respektíve „verím ti, že ma nechceš napadnúť, ale keď áno, mám v ruke kyjak“, nemôže namietať ani najoddanejší putinofil.
Martin Kugla
Text bol zverejnený na portáli Aktuality.sk.
Foto: Transport tankov a obrnených vozidiel NATO cez Sabinov, 9. februára 2017, reprofoto Youtube/Tibor
Foto: Priesmyk Suwalki, upnorth.eu
