Ešte v 90-tych rokoch minulého storočia bolo Slovensko v takej skvelej kondícii, že k nám chodili Fíni a Dáni po inšpiráciu, ako reformovať svoje školstvo. Dokonca navštívili Základnú školu pre mimoriadne nadané deti na Teplickej ulici v Bratislave, boli nadšení vzdelávacím programom APROGEN, špeciálnym pedagogickým prístupom, diagnostikou, individuálnym prístupom na podporu talentov a ďalšími funkčnými riešeniami.
Kedysi tu Západ obdivoval veci, po ktorých dnes voláme všetci. Severania si dali poradiť, otvorili svoje vzdelávanie svetu a výsledky ich detí v medzinárodných testovaniach dosahujú prvé priečky. A nielen to. Pochopili, že reforma vzdelávania bude úspešná len v takom prípade, ak bude kontinuálna, že bez ohľadu na politické zafarbenie vlád bude akceptovaná učiteľmi, rodičmi – a najmä samotnými deťmi. Zdá sa, že sa im to podarilo.
Ustrnutí v kŕči
My sme zatiaľ sebastredne žili z koncepcie školského systému ukotveného v minulom storočí. Pribuchli sme tak dvere aj okná svetu, ktorý pochopil, že bez vzdelávajúcej sa spoločnosti s otvorenými očami do ďalekej budúcnosti nezvládne civilizačné zmeny, ktoré celé ľudstvo čakajú.
A tak sme v minulom storočí mentálne ustrnuli v kŕči. Ušili sme nášmu školskému systému príliš úzky kabát, z ktorého vyrástol.
Tých niekoľko neúspešných pokusov o školskú reformu od roku 1994, či už ide o koncepcie Konštantín, Milénium alebo Minerva, vždy skončilo zlyhaním ministrov a vlád. Prvú ucelenejšiu predstavu reformy sa podarilo realizovať tzv. Mikolajovou reformou v podobe zákona č. 245/2008 Z. z., ktorý nahradil normu ešte z roku 1984. Ale aj táto reforma narazila už na samotnom začiatku na odpor pedagógov. Tí mali nedostatok času na prípravu školských vzdelávacích programov, ktoré mali zabezpečiť flexibilitu osnov prierezových predmetov, nehovoriac už o demotivujúcom a dehonestujúcom systéme kreditového vzdelávania učiteľov. Ani táto reforma neriešila budúcnosť a bola skôr pokusom o aktualizáciu systému, ktorý už vtedy nezodpovedal moderným európskym vzdelávacím štandardom.
Alarmujúce štatistiky
Hlboký prepad našich žiakov v medzinárodných testovaniach OECD PISA vo všetkých sledovaných indikátoroch sa dostavil už v roku 2012 a prehĺbil v roku 2015.
Týkalo sa to aj pocitu šťastia a spokojnosti žiakov, kde sa umiestnili na piatom mieste odspodu – horšie dopadol už len Katar, Argentína, Cyprus a Grécko. Výsledky rovnako preukázali čoraz väčšiu koreláciu medzi sociálnou nerovnosťou a úrovňou gramotnosti.
Finančná podvýživa celého sektora vzdelávania, vrátane indikátora priemernej mzdy učiteľa – tak v rámci krajín OECD a EÚ, ako aj dokonca V4 – posiela Slovensko až na chvost rebríčka. Podľa údajov EURYDICA EK napríklad najvyššiu priemernú mzdu učiteľa základnej a strednej školy dosahuje Luxembursko so sumou 9 109 eur, Slovinsko je na 16. mieste s 1 826 eurami, Česko na 21. mieste s 826 eurami a Slovensko až na 24. mieste, piate odspodu, so 660 eurami mesačne.
Dehonestujúci spoločenský status profesie učiteľa na všetkých vzdelávacích stupňoch, profily absolventov všetkých typov škôl, ktoré nezodpovedali potrebám najdynamickejšie sa rozvíjajúceho trhu pracovných síl, to všetko viedlo k naliehavému dopytu po reforme školstva nielen od zamestnávateľov, rodičov, detí a študentov, ale aj od samotných učiteľov. Pred parlamentnými voľbami 2016 označil potrebu reformy vzdelávania za prioritu aj prezident Kiska.
Nová spoločenská objednávka…
V tejto situácii minister Plavčan hneď po svojom nástupe do funkcie prizval tím odborníkov, ktorí dostali zadanie, aby vypracovali najrevolučnejšiu koncepciu reformy vzdelávania za posledné štvrťstoročie. Vznikol návrh reformného materiálu na verejnú diskusiu pod názvom Učiace sa Slovensko.
Autorský tím dokumentu učiteľom, rodičom, odbornej aj laickej verejnosti aktívne pol roka vysvetľoval cieľ reformy, t. j. prechod od systému školstva k systému vzdelávania, ktorý bude rešpektovať individualitu každého dieťaťa, jeho potreby, prípadnú inklúziu, flexibilitu štátnych a školských vzdelávacích programov, prechod od memorovania k premýšľaniu a kritickému mysleniu, dôstojné postavenie a spoločenskú akceptáciu učiteľa, zmenu financovania vzdelávania.
Až 4 000 pripomienok z verejnej diskusie bolo vyhodnotených, čiastočne alebo úplne zapracovaných do výslednej podoby koncepcie Učiace sa Slovensko a odovzdaných ministrovi, ktorý medzitým musel abdikovať z dôvodov netransparentného čerpania EU fondov.
… opäť do šuflíka?
Reformný materiál, na ktorý sme všetci dlho čakali, skončil v zásuvke novej ministerky školstva Lubyovej. Tá skonštatovala, že v takejto podobe je nerealizovateľný, nakoľko nedostal politickú a vládnu podporu. Argumentovala odporom viacerých stavovských organizácií, ako aj ďalšími technickými detailmi. Má vzniknúť ďalšia pracovná komisia…
Z vyjadrení ministerky školstva a mlčania ďalších členov vlády na čele s premiérom sa zdá, že Slovensko premárnilo novú dávku energie, stratilo ďalší čas a vzdialilo sa budúcnosti.
Vzďaľujeme sa budúcnosti
Priemyselná revolúcia vo verzii 4.0, ktorej dominuje digitalizácia, 3D tlač, nanotechnológie, internet vecí či exponenciálne technológie, prevalcovala naše doterajšie chápanie ľudskej práce, ľudskej spoločnosti a globalizovaného sveta.
Automatizácia a robotizácia, rekonfigurácia nielen technologických procesov, ale celých priemyselných odvetví ukazuje už dnes, že sme nahraditeľní. Podľa štúdií Svetového ekonomického fóra bude do roku 2020 fungovať časť internetu vecí bez zásahu ľudského činiteľa.
Výhodou špeciálnych edukačných programov učiacich sa strojov je jednoduchá replikácia algoritmov. Ak sa jeden robot naučí autonómne riadiť automobil, v tom istom momente sa to dokážu “naučiť” tisíce ďalších. Naučia sa riešiť problémy, ktoré dovtedy neriešili, a nielen to. Dokážu ich riešiť neporovnateľne rýchlejšie a efektívnejšie ako ľudia. A tak vznikajú už dnes koncepcie Smart Factory, Smart Communication, Smart City, Smart Assistant.
Algoritmy vyhľadávačov a sociálnych sietí ovplyvňujú v čoraz väčšej miere ľudské myslenie, rozhodovanie a konanie. Objav umelých neurónových sietí vytvára podmienky pre nástup umelej inteligencie. Už dnes vieme, že kostrou vzdelávacieho programu umelej inteligencie sa musí stať humanistický (etický) hodnotový rámec, ktorý bude rešpektovať bezpodmienečnú ochranu a rozvoj ľudskej civilizácie.
Systém vzdelávania potrebuje hodnotový rámec
Zvieratá sa učia. Je to ich kľúčová, vrodená kompetencia, bez ktorej by neprežili. Stroje, roboty, umelá inteligencia sa učia a vzdelávajú, aby riešili problémy, ktoré sme spôsobili my.
Spoluautor reformy Učiace sa Slovensko Vladimír Burjan zdôrazňuje, že utilitárna paradigma vzdelávacieho systému produkovať pracovné sily pre potreby pracovného trhu, nech je ním automobilový alebo IT trh, je už dnes minulosťou. Cieľom vzdelania by nemalo byť uplatniť človeka na trhu práce (zamestnanec), ale dať mu schopnosť postarať sa o seba a ďalších desiatich ľudí (podnikateľ).
A tak bezradne stojíme pred civilizačnou zmenou, akú doteraz ľudstvo vo svojej histórii nezažilo a nevieme, koho, čo a ako máme vzdelávať. Pociťujeme svoju zbytočnosť, lebo v súťaži s robotmi a umelou inteligenciou prehrávame.
Generácia Z, takzvaní mladší mileniáli, však nerezignovala a intuitívne nám ukazuje smer: personalizácia vstupuje nielen do výroby, marketingu, predaja, médií, ale aj do vzdelávania.
Potrebujeme individuálny prístup rešpektujúci inteligenciu a jedinečnosť každého dieťaťa. Musíme akceptovať, že nemusia všetky deti vedieť všetko rovnako len preto, že to nevieme inak merať.
Konečne pochopme, že treba učiť deti a nie predmety. Naučme deti myslieť, nie čo si majú myslieť. Veďme ich k zdieľaniu myšlienok a poznatkov. Vzdelávanie nie je cieľom, ale prostriedkom. Je nevyhnutnou mentálnou výbavou pre zvládnutie prevratných zmien, ktorých obrysy sa ešte len rysujú.
Pochopme, že vedecké chápanie sveta nás bezpečne prevedie nebezpečenstvami internetu, hoaxov, bludov, názorových a iných protikladov. Zároveň pochopme, že svet je o hodnotách, o rešpektovaní všetkých všetkými. Len humánna, hlboko ľudská občianska spoločnosť má budúcnosť.
Slovensko musí konať
Reformný materiál Učiace sa Slovensko je zdravým základom, na ktorom treba postaviť budúcnosť nášho systému vzdelávania. Nemôžeme už čakať a strácať čas diskusiami. Mnoho debát a mnoho zlyhaných pokusov o reformu máme za sebou. Teraz je za nami ďalšia, s jasnou spoločenskou objednávkou v hodine dvanástej a s jasnou predstavou, kam má smerovať nielen školstvo, ale aj výchova a vzdelávanie našich detí.
Je čas konať. Reforma vzdelávania je výzvou pre celú generáciu, ktorá dnes ovplyvňuje chod tejto krajiny. Politici musia nájsť vôľu presadiť nový prístup k vzdelávaniu a vyčleniť zdroje na jeho realizáciu. Učitelia musia prekonať apatiu, strach či lenivosť, ktoré bránia zmenám. Občianska spoločnosť, profesné združenia a osvietení donori musia pomôcť identifikovať vzdelávacie prístupy, ktoré už dnes razia cestu budúcnosti – a zosieťovať aktérov ochotných a schopných vytvoriť kritickú masu na ich presadenie do praxe. Všetci ostatní, vrátane rodičov či médií, musia udržať spoločenský tlak.
Ak nebudeme konať, pokojne sa môže stať, že si naše deti potreby poznatkov a hodnôt budú riešiť v paralelnom svete a naše predstavy o ich výchove a vzdelávaní budú len archetypom doby, ktorá skončila. Generácia Z sa vôbec nepýta, v čom môže byť lepšia ako umelá inteligencia. Ona vie, že projektuje lepší svet, než je ten, ktorý jej tu zanechávame.
Nerezignujme na svoju budúcnosť.
Autorka: Jana Poláčiková. Kresba: Mikuláš Sliacky.
Článok vyšiel aj na portáli Aktuality.sk.
