Či sa nám to páči, alebo nie, kľúčové miesta pre budúcnosť nášho euroatlantického priestoru sú vo Washingtone a Berlíne. Ak silové inštitúcie v týchto dvoch mestách rozhodnú vziať hrozbu ruskej subverzie vážne a dôrazne sa im podarí postaviť, tak sa nám ako Aliancii podarí sa ubrániť.
Nie, v Nemecku a v USA nerozhodujú o nás Čechoch a Slovákoch. Ako veľmi ruským vplyvným agentom a užitočným idiotom dovolíme penetrovať naše vlastné inštitúcie, je len na nás. Vidíme, že napríklad v dnešnom Srbsku a Moskve, je možné prakticky otvoriť dvere a stratiť tak časť reálnej suverenity. Alebo je možné začať vplyv Kremľa dôrazne vytláčať – ako sa nám to pomaly začalo dariť v Česku.
V Európe dnes konečne vzniká čoraz viac analýz pre dezinformáčné operácie, avšak systematická práca v oblasti protiopatrení nie je zatiaľ veľmi rozsiahla.
Po amerických voľbách sa v západných médiách rozbehla oprávnená kritika sociálnych sietí. Dlho sa tvárili, že za obsah na svojich nosičoch nie sú zodpovedné. Teda, že nie sú médiom, ktoré si má dávať pozor, ak je obsah šírené na jeho platformách nepoškodzuje rôzne etické či legálne pravidlá.
Sociálne siete pod tlakom vlád
Sociálne siete sa v Európe dostali pod tlak vládnych autorít už pred niekoľkými rokmi, keď si protiteroristickí experti všimli, že sa na nich šíri verbovanie do džihádistických skupín. Dnes môžeme povedať, že aj vďaka práci Euroopolu a jeho špecializovanej jednotky sa v spolupráci s národnými protiterostickými silami relatívne darí stierať islamistickú propagandu.
Dezinformácie, často vytvárané autoritami Ruska a ich spojencami či domácimi extrémistami, však väčšinou nie sú nelegálne. Ak nejde o šírenie poplašnej správy či priame hrubé ohováranie konkrétnej osoby, naše práve systémy majú relatívne málo nástrojov na stieranie tohto fenoménu.
Sloboda prejavu musí byť chránená ústavami krajín a každé jej obmedzenie si treba poriadne premyslieť. To však neznamená aj slobodu klamstva. Bohužiaľ. Hoci sa nám to nepáči neexistuje rozumný zákon, ktorý by tento priestor reštriktívne zúžil.
Kroky proti dezinformáciám a ich autorom by mali prebiehať vo vnútri našej verejnej debaty. Teda, že užitie právnych nástrojov by malo byť limitované práve na krajné prípady. Napríklad: ako je na Slovensku výrazne rozšírená podpora extrémizmu, šírenie poplašnej správy či hrubé ohovárania.
Sloboda prejavu totiž znamená, že každý má právo dôrazne vyzývať deziformátorov a konšpirátorov v rámci existujúceho ústavného rámca verejnej debaty, a nie sa len snažiť z tohto názoru vystrnadiť. Je potrebné ich politicky poraziť, ako sa nám to v strednej Európe viac-menej podarilo s komunistami a ďalšími zlami.
Neexistuje jedno jasné najlepšie riešenie. Ale v rámci prevažovania princípov tejto politiky sa staviam proti, aby štáty nútili súkromné spoločnosti odstraňovať aj obsah, ktorý je legálny, teda neporušuje zákony, ktoré dávajú zmysel. Napríklad Facebook či Google ho budú označovať ako potenciálne nedôveryhodný a jeho viditeľnosť bude technicky znížená.
Názory za hranou
Každý má právo na názor, ale nemá právo na rovnako veľký megafón. Môže ísť o kontraproduktívny krok, ak napríklad budú uprednostňované liberálne názory na migráciu a spolužitie s moslimami, pred tými konzervatívnymi.
Ale šírenie vymyslených príbehov nie je liberálne a ani konzervatívne. Ide stále len o lož. Dajme zopár príkladov. Napríklad názor, že Európa by nemala prijímať žiadnych utečencov alebo by mala veľmi razantne zakročiť proti islamizmu ako nenávistnej politickej ideológie, ktorej veria mnohí európski moslimovia, je síce radikálna, no stále sa pohybuje v rámci legitímnej demokratickej debaty. Tvrdenie, že by mali migrantov na hraniciach strieľať, je už, pochopiteľne, za hranou.
Sociálne siete by si mali za svoj explicitný cieľ stanoviť navýšenie dôvery v legitímnu a slušnú žurnalistiku. Dnes sa pomaly zdá, že sa Facebook snaží začať nahrádzať novinárčinu rôznymi technickými krokmi, čo pre demokraciu tento životne dôležitý odbor nepriamo podkopáva.
Ak by sa Facebook a Twitter rozhodli byť spoločensky zodpovední a tento cieľ by mali, ich aktivity by naozaj mohli mať pozitívne dopady v časoch, kedy je novinárčina pod obrovským tlakom.
Firmy by tak mali napríklad investovať väčšie čiastky do výuky mediálnej gramotnosti v stredovýchodnej Európe, kde je tento aspekt zásadne poddimenzovaný.
Autor: Jakub Janda je vedúcim programu Kremlin Watch a zástupcom šéfa think-tanku Európske hodnoty. Od roku 2016 pôsobí ako konzultant Auditu národnej bezpečnosti pre témy pôsobenie cudzej moci, ktorý práve dokončuje česká vláda. Uvedené názory reprezentujú len osobný pohľad autora. Článok vyšiel na portále Aktuality.sk.
