Sme svedkami toho, ako sa online bojuje o pravdu o našej minulosti. Najcitlivejšie sú vnímané dve totality v nedávnej histórii Slovenska. Fašizmus aj komunizmus mohli svoj extrémizmus dotiahnuť do ničivej praxe najmä pomocou šírenia nepravdivých informácií. Zločiny komunizmu sa obnažujú extra ťažko aj preto, že sú pomerne nedávne, mnoho obetí, aktérov a aj prizeračov ešte žije. A sú tu aj ďalšie dôvody, pre ktoré sa nám o komunizme ťažko rozmýšľa a hovorí.
Mýtus o období 1948-1989 ako o víťaznej ére
Vyrovnanie sa s obdobím komunistického režimu vyžaduje pravdivé priznanie si toho, aká veľká bola naša porážka v studenej vojne. Áno, pretože obdobie násilného totalitného režimu, napriek výdatnej propagande, ktorá prežíva dodnes, sa pri najlepšej vôli nedá označiť za blahodárne pre Slovensko. Majstrovsky to zhrnul nebohý historik Ľubomír Lipták v dychberúcom doslove ku knihe francúzskeho historika F. Fureta „Minulosť jednej ilúzie“.
Samozrejme, tou ilúziou je idea komunizmu. Lipták trefne píše: „Aj v roku 1948 „zvíťazil ľud“, i keď jeho značnú časť bolo o tom potrebné presviedčať v Leopoldove a podobne. Slovensko bolo pol storočia v rámci „mierového tábora“ súčasťou geopolitického bloku, ktorý mal svoje ciele, svoje inštitúcie, svoju ideológiu, ustálené rituály – kto sa im dokázal celkom a trvale vyhnúť? Z toho všetkého ostalo rumovisko a my všetci v ňom. O víťazstve môžeme hovoriť prinajlepšom tak, ako vojak v jednom románe L. Ťažkého, ktorý vyhral vojnu – vrátil sa z nej totiž domov živý.“
Aj dobre známa politika „hrubých čiar“ je dezinformáciou par excellence. Je to účelové modelovanie minulosti s konkrétnym cieľom. Ibaže zo skúseností vieme, že prispôsobovať minulosť je cesta do pekla. Preto napríklad Ústav pamäti národa (ÚPN) alebo iný štátny orgán potrebuje podporu v prípade sporov o tom, či bol niekto oprávnene registrovaný ako agent zločineckej Štátnej bezpečnosti. Práca ÚPN má v tomto význam napriek tomu, že mnohé zložky vedomých spolupracovníkov ŠtB boli skartované. Pretože mnohé skartované neboli – ÚPN ich odhadom spravuje niekoľko tisíc a k tomu približne 4-tisíc zložiek zamestnancov ŠtB.
Vyrovnanie s minulosťou potrebujeme absolvovať takpovediac pri zmysloch. Tvárou v tvár rastúcim pokusom prispôsobovať minulosť politickej objednávke je nelogické píliť konár pod verejnou inštitúciou, ktorá má kľúčovú nedávnu minulosť pomáhať odkódovať. Len tak môžeme zachovať nádej na zmierenie sa z vlastnými dejinami. Je to dôležité najmä pre pamiatku obetí komunistického režimu u nás.
Sovietskymi pracovnými tábormi prešlo okolo 69-tisíc ľudí z Československa, ďalších viac ako 7400 bolo násilne odvlečených do gulagov v ZSSR po vojne. Zločinecký režim v rámci špeciálnych akcíí v 50. rokoch internoval spoli viac ako 3-tisíc rehoľníčok a rehoľníkov a zavrel takmer dvesto kláštorov. Politických väzňov boli v Československu státisíce, pričom vo väzniciach umrelo viac ako 4-tisíc obetí režimu. Viac ako 40-tisíc ľudí trpelo z politických dôvodov v táboroch nútených prác a pomocných technických práporoch. Smutným vrcholom je viac ako sto občanov, ktorí zomreli na priamo na hraniciach ČSR a ČSSR pri pokuse o útek.
Mýtus o nepotrebnom vyrovnaní sa s minulosťou
Často sa hovorí, že hrabanie sa v minulosti nám škodí. Ťažko je niečo ďalej od pravdy. Skúsenosti z viacerých krajín (Nemecko, Juhoafrická republika) ukazujú, že pravdivý popis negatívnych stránok vlastnej histórie umožňuje zmierenie a stavbu demokracie na lepších základoch, s využitím poučení o fungovaní totality. Preto štáty vystavali pamäťové inštitúcie s potrebnou kapacitou pracovníkov. V nemeckom úrade pre spracovanie podkladov STASI ich pracuje viac ako 1500, v českom ústave a archíve bezpečnostných zložiek spolu takmer 300. Naproti tomu v ÚPN bolo koncom roka 2016 len 65 zamestnancov. Počty ľudí, publikácií alebo akcií však nie sú tým najpodstatnejším. Ešte vyššie stojí citlivé narábanie so symbolmi, pravdivé pomenovanie zločinnosti totality a zachovanie úcty k obetiam a ich rodinám.
Hrozí znefunkčnenie pamäti národa
V rozpore s potrebou zdravého vyrovnávania sa s minulosťou Národná rada SR prijala v polovici septembra novelu zákona o pamäti národa. Ak ju prezident Kiska parlamentu nevráti, zrejme sa staneme namiesto spomínania svedkami zabúdania národa. Novela znefunkční Ústav pamäti národa, pretože o jeho fungovaní má namiesto jasného šéfa – predsedu rozhodovať výhradne už len celá správna rada. Tá ako výlučne kolektívny štatutárny orgán zneprehľadní rozhodovanie. Výkonná zložka v podobe „výboru ÚPN“ zo zákona natvrdo vypadla. Vôbec nepomáha ani to, že členovia správnej rady už budú odvolateľní aj za pomerne nešpecifické neplnenie si povinností a môžu sa tak stať politickými bábkami. V čase boja proti extrémizmu a nenávisti v spoločnosti to môže spôsobiť omnoho ľahšie šírenie mýtov a neprávd o pôsobení totalitných režimov na území Slovenskej republiky.
Jedna diktatúra vie pripraviť pôdu ďalšej
ÚPN bol zriadený presne preto, aby o temnej minulosti rokov 1939-1989 mohla zaznievať neskreslená pravda založená na faktoch. Pri nefunkčnom ÚPN sa môžeme obávať nárastu propagandy založenej na alternatívnych faktoch.
Slovami historika Liptáka v citovanom doslove, „… čakať, že sa problémy za pár desaťročí akosi samy vyriešia, že sa na ne zabudne, nemožno.“ Na tom istom mieste prenikavo jasne ilustruje, ako komunistická diktatúra nadviazala a využila „plody diktatúry z rokov vojny“. Novela zákona o ÚPN ohrozí jasné vyjadrovanie sa o zločinoch našich minulých totalitných režimov. Ak taký stav pretrvá dlhšie, hrozí nám postupné zabúdanie.
Preto dnes máme jasnú úlohu: nedopustiť, aby zákonodarne posvätená kolektívna strata pamäti vydláždila cestu nejakej novej totalite, ktorá by ešte stihla využiť plody tej komunistickej. Keď sledujeme zloženie parlamentu, pochody pod zelenou vlajkou, hliadky vo vlakoch, formovanie polovojenských oddielov a nenávisť na sociálnych sieťach, obrysy novej totality sa nám už rysujú pred očami.
Marcel Mikolášik
Komentár vyšiel na portále Aktuality.sk.
Ilustrácia: Mikuláš Sliacky, SME
Autor spolupracuje s Iniciatívou #Pamätaj