“Tí, čo hlásajú lásku k slobode no odmietajú konať, chcú žať bez toho, aby najskôr preorali pôdu. Chcú dážď bez hromu a blesku. Chcú oceán bez strašného revu jeho vôd. Tento zápas môže byť morálnym alebo fyzickým, alebo morálnym a fyzickým zároveň, ale musí to byť zápas. Moc neustupuje bez požiadavky na zmenu. Nikdy to neurobila a nikdy to neurobí.”
Frederick Douglass: Vybrané prejavy a texty
Bol som prítomný na inaugurácii prezidenta Donalda Trumpa v roku 2017. V americkej histórii a politike to bol sporný okamih. Nesmierne množstvo Američanov bolo nahnevaných, šokovaných a sklamaných. Nálada v spoločnosti mi pripomínala dni po teroristických útokoch 11. septembra 2001, len s menším pocitom traumy. Tento okamih prebudil ducha občianskeho aktivizmu, ktorý sa prejavil dvoma veľmi rozdielnymi cestami.
V deň inaugurácie som sledoval viac ako stovku mužov a žien, ako oblečení v čiernom a zahalení maskami bežia ulicami Washingtonu, rozbíjajúc výklady tyčami a blokujúc cesty zátarasmi z horiacich košov. Ich protesty nezaujali celoštátne médiá, ale boli vodou na mlyn propagandistickej mašinérii pravicových webov. Keby ste hovorili s niektorým z protestujúcich, povedali by vám, že bojujú proti fašistickej ideológii skrytej v rétorike prezidenta Trumpa a proti fašistickým názorom jeho podporovateľov. Násilie a vandalizmus tohto protestu však prehlušili akýkoľvek odkaz. Navyše odstrašili aj tých, ktorí s prezidentom nesúhlasili a ktorých si mohli získať nenásilné a nedeštruktívne aktivity.
Na druhý deň sa vo Washingtone zhromaždilo takmer 500-tisíc Američanov, aby protestovali proti predsudkom voči ženám šíreným prezidentom Donaldom Trumpom a postavili sa na stranu práv žien a ľudských práv. Podľa Washington Post išlo o najväčšie zhromaždenie demonštrantov v amerických dejinách, ktoré prekonalo aj protesty hnutia za ľudské práva a protivojnové demonštrácie počas Vietnamskej vojny. Pochod pritiahol milióny demonštrantov v mestách po celej Amerike a v ďalších krajinách. Ich počet sa celosvetovo odhaduje na 5 miliónov ľudí. Táto demonštrácia bola na titulke všetkých médií v Amerike a mnohých médií po celom svete. Nezáležalo na tom, či ste podporovali prezidenta alebo nie, všetci hovorili o tom istom. Bola tu ešte jedna dôležitá vec: kto kritizoval protesty, musel kritizovať ideologické argumenty protestujúcich, lebo násiliu a vandalizmu sa vyhli.
Medzi oboma protestmi bol ešte jeden výrazný rozdiel. Keď som sa spýtal antifašistov v čiernom, čo má nasledovať po dni násilia, aby sa naplnil ich odkaz a cieľ, nik z nich nemal odpoveď. Nemali na dosiahnutie zmeny vytvorenú organizáciu ani žiaden plán. Zdalo sa mi, že jediným zmyslom tejto demonštrácie bolo otvoriť ventil hnevu a frustrácii. Keď som na druhý deň kráčal davom na Pochode žien, videl som komunitných aktivistov organizovať workshopy k aktivizmu v teréne a miestnej samospráve. Keď som s nimi hovoril o cieľoch, predstavili mi detailné plány, ako dosiahnuť, aby sa viac žien uchádzalo o funkcie v politike, ako rozbehnúť fundraisingové kampane na podporu kandidátov, ktorí zdieľajú ich hodnoty, ako vytvoriť tlak na volených zástupcov cez koordinované telefonáty a listy – a omnoho viac aktivít, ako sa zmestí do tohto článku.
Pochod žien si osvojil ideológiu nenásilných protestov Martina Luthera Kinga, Mahátmá Gandhího a Caesara Cháveza. Naopak antifašisti odmietli myšlienku dosiahnuť zmenu bez použitia násilia. Práve rozdiel medzi týmito prístupmi, nie počet demonštrantov, rozhodne o tom, ktorý z protestov uspeje a ktorý nie.
Nadradenosť nenásilného protestu nad násilným je nespochybniteľná. Nenásilný protest eliminuje kritiku o forme protestu a prinúti kritikov zaoberať sa ideologickými argumentmi hnutia, čím rozbehne diskusiu v rámcoch, ktoré nastavili demonštranti. Násilie je ľahkým terčom pre odporcov a odradí ľudí, ktorí by mohli ciele hnutia podporiť, ale prieči sa im násilie a vandalizmus.
Ak chcete zmeniť svoju komunitu, musíte konať v intenciách zmeny, ale musíte tiež získať podporu pre svoje ciele s využitím iných foriem, nielen protestom. Hnutia, ktoré sa priveľmi spoliehajú na jednu metódu – napríklad protesty, petície alebo demonštrácie – majú nižšiu šancu na víťazstvo. Musíte komunikovať aj s ľuďmi, ktorí sú ľahostajní voči vašim cieľom alebo ktorí s vami nesúhlasia, a tých treba získať silou vašich argumentov.
Toto samotné však nestačí. Musíte mať plán, ako zrealizovať zmenu. Musíte sa zorganizovať a vybudovať infraštruktúru na podporu svojich cieľov. Na Pochode žien som často počul slogan “Mysli globálne, konaj lokálne”. Malé hnutia majú problém zviditeľniť sa na celonárodnej úrovni, najmä v Amerike. Avšak na miestnej úrovni môže mať aj malá skupina na politiku značný vplyv.
Existuje obrovský rozsah literatúry, ako vybudovať občianske hnutie. Bolo by odo mňa nefér k čitateľovi, chcieť pokryť všetku expertízu založenú na dlhoročných skúsenostiach úspešných sociálnych hnutí. Namiesto toho ponúknem zopár cenných zdrojov pre aktivistov. Gene Sharp napísal mnoho románov o občianskom aktivizme a všetky sú povinným čítaním. Movement Strategy Center má pozoruhodnú zbierku článkov, videí a webinárov o občianskom aktivizme. Marshall Ganz takisto poskytuje rozsiahlu kolekciu zdrojov pre rozvoj občianskych lídrov a udržateľnej infraštruktúry na dosiahnutie pozitívnej zmeny.
Napredovaniu vašej iniciatívy a dosiahnutiu vytúženej zmeny určite pomôže, ak sa budete snažiť napodobniť úspešné sociálne hnutia z minulosti a postup demonštrantov na Pochode žien.
Autor: William Gardner. Koláž: Martin Brezina
