Babka mi vravieva: “Párkrát ma vyhodili zo školy, keď nám sliepky prestali znášať vajcia. A znova ma do nej prijali, keď sliepky začali znášať vajcia. Také boli moje školské časy.” A tak som počúvala jej príbehy z pätdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
Narodila som sa presne 9 rokov a 1 týždeň po Nežnej revolúcii. Môj príbeh je už iný, líši sa od mojich predkov – od mojej babky, od môjho deda, od mojich rodičov. Oni všetci si nesú vo svojom životnom príbehu aj tú komunistickú kapitolu. Ich príbehy sa situačne líšia, ale všetky majú spoločné rysy – strach, vydieranie a izoláciu.
Strach bol reálny – všetci sa báli, že niekto v rodine alebo z blízkych môže byť eštébákom. Na jazyk si každý musel dávať pozor. Hrozila strata práce, spoločenského postavenia, alebo aj väzenie. Boli ste katolíkom, protestantom či židom? Na to bol len jediný recept – radšej svoju vieru utajiť, veriť len v súkromí. Ako žil demokrat, ktorý schvaľoval prozápadné hodnoty? Také názory boli radšej len do kuchyne. Každý názor, postoj či svetonázor odlišujúci sa od komunistickej dogmy musel zostať ukrytý za prahom domu. Na verejnosti ste boli komunistom, či sa vám to páčilo alebo nie.
Vydieranie, to mi pripomína príbeh mojej babky. Buď bude tvoj otec pre nás riadne produkovať tie vajíčka, alebo zabudni na školu. Buď vstúpiš do komunistickej strany, alebo sa môžeš rozlúčiť s univerzitou. Buď nahlásiš svojho blízkeho, alebo prídete všetci o prácu. Svoj kus moci vedeli ľudia spojení s režimom dokonale zneužívať proti ostatným. Dodnes mi zneje to osudové “buď, alebo” totalitnej moci. Buď budeš komunistom, alebo sa rozlúč so spoločenským životom.
A aby nestačilo pociťovať strach a počúvať vydieračské “buď, alebo”, boli ľudia navyše aj systematicky izolovaní. Vycestovať do sveta nebolo možné, jedine, že vám to niekto schválil. Ale ako bežný občan? Otvorený bol jedine Východ. Ak sa vám cesta na Západ podarila, bol to hotový zázrak. Mojej mame trvalo roky, kým sa jej podarilo vycestovať do Ríma, na obyčajnú dovolenku.
Hádam jediný, kto sa vtedy mohol mať dobre, boli mocní so širokými ramenami. Ostatní? Drž hubu a krok. Napriek tomu si dnes množstvo mladých myslí, že sa naši predkovia mali lepšie. Aj množstvo predkov si myslí, že sa vtedy mali lepšie.
Možno bol svet za Železnou oponou naozaj jednoduchší. Ale to nemusí znamenať, že bol nevyhnutne aj lepší. Mnoho ľudí vďaka tej jednoduchosti, jednostrannosti a bezohľadnosti prichádzalo o svoje práva a príležitosti.
Je pravda, že dnes je svet o niečo komplikovanejší. Verejný život či medzinárodné vzťahy, priblížené internetom, si už vyžadujú priam manuál, aby sa v nich bežný človek vyznal. Ak dnešok niekoho frustruje, podstata nespokojnosti netkvie v tom, že tento svet je horší ako ten, z ktorého vzišli naši predkovia. Dôvod frustrácie je ten, že sloboda neprichádza zadarmo. Kultivovanie slobody nie je najjednoduchšie – a navyše je priebežné. Slobodný svet vedie názorové spory a musí nachádzať prieniky medzi menšinami a väčšinami, skupinami a celkom. Slobodný svet musí neustále udržiavať dialóg, kontrolovať sám seba a reflektovať na všetko, čo sa v ňom deje. Demokracia je neustále sa rodiacim dielom. A to si žiada, aby sa každý aspoň trochu zapojil do občianskeho života, aby sa každý zaujímal o svoje okolie.
Dnes už nie sme izolovaní ani vydieraní. Naše strachy sú iné ako kedysi. Lenže totalitné režimy sa môžu opakovať. Môžu mať iné názvy, iných lídrov, inú ideológiu. Stále však budú potláčať ľudské práva a dôstojnosť, budujúc si svoju moc na šírení strachu pomocou vydierania a izolácie občanov. Tak, ako to dnes zažívajú ľudia v 108 čiastočne alebo úplne neslobodných krajinách dnešného sveta.
Ako predísť strachu, vydieraniu a izolácii neslobodného režimu? Spýtajte sa svojich predkov, ako som sa spýtala ja – babky, dedovia, matky a otcovia vám budú vedieť povedať, ako sa žilo v totalite. Čím viac príbehov si vypočujete, tým lepšie budete rozumieť tomu, čo majú všetky represívne režimy spoločné. Chceli by ste takto žiť?
Teraz je aj na nás, narodených po páde komunizmu, aby sa dielo novembra 1989 na Slovensku udržalo natrvalo.
Autorka: Michaela Weberová. Foto: Rubén, Flickr
