Vysoká ma naučila dosť veľa. Ako premotivovaný študent školy z ktorej všetci premotivovaní študenti išli študovať do zahraničia som si aj ja podal prihlášky do Veľkej Británie. Tri roky som potom strávil štúdiom na Londýnskej Kings College London. Počas takmer ročnej pauzy od školy som mal dosť času reflektovať na moje skúsenosti a zážitky a nájsť 8 vecí, v ktorých ma život a štúdium v Londnýne obohatili.
1.Káva je Tvoj najlepší priateľ
Prvú lekciu toho, aké to asi bude na vysokej škole som dostal hneď na prvom seminári, kde som do ďalšieho týždňa dostal za úlohu napísať 1000 slovný précis. Nebojte sa, ja som tiež som nevedel, čo to je. Také to povestné hodím ťa do vody a plávať sa už budeš musieť naučiť sám. A tak som sa začal učiť. Hneď prvý semester som písal asi 1000 slovné zadania každý týždeň, do čoho som mal dlhšie eseje na 3000 slov. A to bol len prvý ročník. Pre kontrast, na bilingválnom gymnáziu som písal eseje najviac na 250 slov s dvojtýžďnovým predstihom. Rýchlo som sa vtedy naučil, že káva je najlepší priateľ človeka, a že sú dôležitejšie veci ako spánok.
2.Rozdielnosť je výhoda
Aj v škole, aj na internáte, aj na ulici, každý človek pochádzal z iného prostredia. Na internáte som spolu s kamarátmi z Brazílie, Spojených Štátov, Fínska a Japonska založil filmový klub pre celý internát, kde sme premietali naše obľúbené filmy. Takže sa v Londýnskom Hampseade premietal Pacho Hybský zbojník, ale aj Severo Kórejská Pulgasari. V škole to bolo rovnako, veľa tímových prác a prezentácií sme robili v medzinárodných skupinách. A taká Taiwansko-Slovensko-Ruská skupina vie priniesť na stôl mnoho kreativity a rozdielneho premýšľania.
3.Najlepší comfort food je Chicken Karai
So spolubývajúcimi sme mali obľúbenú reštauráciu, ktorá vyzerala horšie ako zlá táckáreň na Slovensku. 3 hviezdičky na hygienickom ratingu. Na tom však záležalo oveľa menej než na zložení zákazníkov, ktorí boli takmer vždy prvá generácia prisťahovalcov z Pakistanu alebo Indie. Vtedy viete, že jedlo je tradičné. Ale teda okrem toho, že bolo tradičné, bolo aj brutálne dobré. Pri niektorých jedlách som sa našiel v situácii, kedy som už od bolesti nemohol ďalej jesť, ale aj tak musel som, pretože to bolo návykovo dobré. Minimálne raz týždenne a vždy po prehýrenej noci som naškrabal 6 Britských korún a išiel na chicken karai.
4.Multikulti je super
Stretnú sa moslim, agnostik, hinduista, kresťan a atesista. To nie je vtip, to bola bežná realita v utorok večer v Tescu. Dva roky som býval vo východnom Londýne, na dosluch od jednej z najväčších mešít v Európe. Niekoľkokrát sme tam dokonca boli na exkurzii. Tam nás pohostili, porozprávali, previedli a dali nám aj darčekovú taštičku s Koránom. Veľmi príjemná skúsenosť.
Navyše, naši susedia na jednej strane boli prvá generácia Pakistanských prisťahovalcov a na druhej strane Francúzske študentky. Čo ďalej otváralo moje obzory. Najbližší obchod bol Bangla Town, čo bol veľkosklad pre juhoázijske reštaurácie v širšom okolí, a častokrát sme si kupovali potraviny a podľa vzhľadu sme skúšali hádať ako sa pripravujú.
5.Slovenská komunita sa mi stala druhým domovom
V Londýne a okolí je veľmi silná Slovenská komunita. Približne raz mesačne sme sa stretávali na prednáškach, filmových priemetniach alebo len tak v krčme. Často sme sa ale, hlavne po skúškovom, stretávali na domácich párty ktoré niekto z našich Slovenských kolegov zorganizoval. Boli sme tam ako taká jedna veľká rodina.
6.Bicyklovať. Nie, vážne, naučil som sa poriadne bicyklovať.
Jedna z vecí, ktoré mi na Londýne zavadzali bola jeho veľkosť. Ja som, teda, strávil dva roky svojho života denným bicyklovaním. V rámci mojej práce som sa musel premiesťovať aj do vzdialenejších častí a stráviť za deň dve hodinky na bicykli bolo dosť bežné. Nechápte ma zle, bicyklovanie bolo super. Bolo to zadarmo, bolo to aspoň trochu pohybu, spoznal som časti Londýna a často to bolo aj rýchlejšie ako mestská hromadná doprava. Nebola to však vždy sranda. Za dva roky som bol svedkom, alebo účastníkom asi piatich dopravných nehôd a vždy keď som zdravý prišiel domov, obliala ma vlna endorfínov, že tentokrát som to prežil a zajtra bude nový pokus.
7.Prežiť sa dá aj na cibuli
To tiež myslím dosť vážne. 20 kilové vrece cibule stálo v Bangla Towne asi desať libier. Cibulové krúžky, cibula na mletej paprike, cibula s vajcom, cibula v octe. Toto je len niekoľko z receptov, ktoré sme so spolubývajúcim bežne pripravovali. To bol život študenta v drahom meste. Jedlo v reštauráciach bolo drahé a beztak, kto mal čas doma variť. Tak sme jedávali hummus a meal deals. Najlepšie to ale vyriešil môj kamoš Kubo, ktorý si v Icelande kupoval mrazenú pizzu za libru a potom si ju pripravoval v mikrovlnke v knižnici.
8.Postarať sa o seba
Veľmi rýchlo som sa naučil, že ak si nenakúpim, tak nebudem mať čo jesť a keď si neoperiem, nebudem mať čo nosiť. Logicky som tomu samozrejme rozumel už predtým, ale až skúsenosť mi tak naozaj ukázala čo to znamená byť dospelý. Zmena z domácej stravy a plnej chladničky bola pre mňa moment, kedy som si povedal, že už som asi naozaj veľký. A keď som si po troch mesiacoch v Londýne musel vybavovať náhradný cestovný doklad za občiansky, ktorý som mal v ukradnutej peňaženke, vtedy mi život z prvej ruky ukázal, že ak si nepomôžem sám, tak mi ťažko niekto pomôže.
Autor: Martin Brezina
