Ako pristupovať k Putinovi, aby malé štáty – ako sme my – neutrpeli?
V domácej i zahraničnej politike je existencia oponentov základným predpokladom politického života. Vzťahy medzi oponentmi sú definované súťažou či súperením, v prípade spoločného záujmu však existuje vždy aj priestor na spoluprácu.
S nepriateľmi sa bojuje. Cieľom boja je víťazstvo, čo znamená vnútenie našej vôle nepriateľovi, jeho eliminácia ako hrozby a zaistenie naplnenia našich záujmov. Presne takto sa na nás díva režim Vladimira Putina.
Ak sa pozrieme na širší obrázok ruských akcií a politických deklarácií za posledných pár rokov, možno dobre vystopovať, ako sa v kremeľskom videní sveta stal Západ z oponenta nepriateľom.
Dnes si málokedy spomenieme na priateľstvo a blízky vzťah Vladimira Putina s bývalým britským premiérom Blairom či americkým exprezidentom Bushom.
Prácu špeciálnej komisie NATO-Rusko, ktorá bola historicky najužšou spoluprácou medzi alianciou a Moskvou, prerušilo až vyrojenie sa neoznačených ruských vojakov na ukrajinskom Kryme.
Taktiež afganská anabáza NATO by bola bez spolupráce Ruska ešte komplikovanejším a náročnejším podujatím.
Na život a na smrť
Najneskôr od vypuknutia ukrajinskej krízy možno o nepriateľstve Putinovho Ruska voči EÚ, NATO a Spojeným štátom len ťažko pochybovať.
Metódy, ktorými Rusko vytiahlo na ťaženie proti hegemonickému postaveniu Západu, ciele, ktoré volí pri svojich vytrvalých atakoch, ďaleko presahujú mieru obyčajného súperenia politických oponentov.
Urputnosť konsolidácie tzv. suverénnej demokracie, čo je označenie kremeľských politických technológov pre Putinovo vládnutie, agresívna „sebaobrana“ ruskej veci v tzv. blízkom pohraničí a systematické torpédovanie základov politicko-bezpečnostného poriadku v Európe poukazujú na dôležitú vec.
V Moskve interpretujú existujúci konflikt ako nezmieriteľný zápas, hru s nulovým súčtom v ktorej nejde o nič iné ako bytie a nebytie Ruska.
Skutočnou tragédiou tejto situácie je neúprosná logika faktu, že ak jeden aktér posunie svoje správanie zo súperenia na rovinu nepriateľstva, musia tak s ohľadom na svoje záujmy učiniť aj ostatní aktéri. Ak tak neučinia, budú nevyhnutne v konfrontácii ťahať za kratší koniec a s najväčšou pravdepodobnosťou z nej vyjdú ako porazení.
Ostatne, ako inak by sa mohol skončiť napríklad futbalový zápas, v ktorom jedno mužstvo súťaží v rámci dohodnutých pravidiel a viac-menej fair-play a druhé sa snaží podplatiť rozhodcu, funguje na systematickom dopingu a počas hry cielene likvidačne atakuje najväčšie hviezdy súpera?
Veľký trik
Vonkajší nepriateľ, či už skutočný alebo domnelý, je užitočným prostriedkom vládnutia. V prípade Ruska a Západu nebolo nič jednoduchšie než politickú realitu 21. storočia vykladať interpretačnými schémami boľševickej produkcie. Stále živé naratívy o besniacich fašistoch, komplote Západu voči všetkému sovietskemu-ruskému či zradnej zapredanej 5. kolóne, stačilo populácii pripomenúť ich uvedením do mediálneho mainstreamu.
V krajine, kde sú média pod dôslednou kontrolou štátu a kritickým jednotlivcom sa často stávajú smrteľné nehody, nie je ani problém presvedčiť obyvateľstvo, že s nenahraditeľnou osobou prezidenta stojí a padá celé Rusko. Vladimirovi Putinovi sa podarilo v tomto smere čosi ozaj neuveriteľné a súčasne desivé. Ruský prezident presvedčil väčšinu Rusov, že on a jeho vláda sú základnými kameňmi prežitia ruského štátu a udržania ruského spôsobu života. Pre tento veľký trik bol a je vonkajší nepriateľ nevyhnutnou súčasťou.
Dôvody, prečo si ruská strana zvolila za arcinepriateľa západné spoločenstvo, nemusia končiť pri historických predispozíciách a inštrumentálnej užitočnosti tohto kroku. Je celkom možné, že konfliktný kurz nabrala ruská politika pod tlakom súťaže, v ktorej pri rešpektovaní všeobecných pravidiel, sebe dostupnými zdrojmi jednoducho nedokázala udržať tempo.
Pobaltie, Slovensko či Poľsko neboli do EÚ a NATO zatiahnuté proti svojej vôli, naopak, museli splniť nemálo prísnych kritérií a podstúpiť aj bolestivé reformy, aby dosiahli na prijatie do týchto štruktúr. Ak bolo ruské vedenie skutočne donútené k nepriateľskému správaniu hospodárskou, politickou a kultúrnospoločenskou prevahou Západu, nemožno očakávať zvrátenie popísaného stavu. Možným obratom by bol pád západnej hegemónie, rozklad prevahy a vyrovnanie mocenskej asymetrie – alebo naopak, pád režimu Vladimira Putina.
Nepriatelia navždy?
Ruské elity svoje kroky vytrvalo prezentujú ako výsostne obranné opatrenia vynútené agresívnym postupom Západu, ktorý tlačí Rusko do kúta. Napríklad Gerasimova doktrína doslova uvádza, že koncept hybridnej vojny v jeho podaní je ruskou reakciou na západom riadené farebné revolúcie.
Pokiaľ Vladimir Putin autenticky verí, že čelí synchronizovanej ofenzíve NATO a EÚ pod taktovou USA a ak uveril vlastnému mýtu, že jeho režim je poslednou záštitou Ruska, nachádzame sa v slepej uličke. Z pohľadu Kremľa sú všetky jeho kroky oprávnené a vynútené existenčnou hrozbou, čo zvyšuje ich nepredvídateľnosť, ako už názorne ukázala anexia Krymu. NATO a časť členských štátov pomyselnú hodenú rukavicu prijali a jedná s Moskvou ako s niekým, kto pracuje na negácii všetkého, na čom tieto spoločenstvá stoja.
Ak budeme k Rusku pristupovať ako k prostému politickému oponentovi, ako našepkávajú zlé jazyky, ďalším smerovaním vývoja v Európe môže reálne byť rozloženie súčasnej bezpečnostnopolitickej architektúry, čím neutrpí nikto viac, ako malé a stredné štáty.
Rozumne nastavená stratégia by mala cieliť na izoláciu Putinovho režimu, ktorý musí vedieť, že jeho podvratné zásahy a „vplyvové” akcie budú mať konzekvencie. Kde to bude možné, je dôležité ponechať otvorené dvere pre vzdelávacie, spoločenské a kultúrne programy a výmenu.
Na domácom fronte treba zlepšiť funkčnosť a transparentnosť inštitúcií tak, aby mal bežný občan dôveru, že štát je tu aj pre neho, a nie naopak. Tento proces musí prebehnúť od lokálnej úrovne po celoeurópske a euroatlantické štruktúry.
Ďalším prvkom potrebným pre úspech je trpezlivosť, ktorá nie je silnou stránkou politikov uvažujúcich v štvorročných volebných cykloch. Na druhú stranu, čas nehrá v prospech Ruska. Autoritatívne režimy neschopné si vykupovať lojalitu ovládanej populácie hospodárskymi výsledkami sa skôr či neskôr dostanú do krízy legitimity. Strašenie ľudožrútmi na hraniciach nevydrží večne. Ľud na čas môžete rozptýliť len hrami, nakoniec ale vždy bude žiadať aj chlieb.
Matej Kandrík. Autor je analytikom think-tanku STRATPOL – Inštitút strategických politík. Článok vyšiel v denníku SME.
Foto: SITA/AP