Extrémistom a fašistom sa treba otvorene postaviť. Je totiž nehorázne, aby slovenskými mestami a obcami pochodovali ľudia v uniformách. Aj to v rozhovore pre Aktuality.sk povedal Peter Bátor, expert na obranu a bezpečnosť prezidenta Andreja Kisku.
Americký prezidentský kandidát Mitt Romney ešte v roku 2012 označil Rusko za najväčšiu geopolitickú hrozbu. Vtedy sa mu ušlo viac-menej len výsmechu. Mal teda pravdu?
To bolo už dlhšie po udalostiach v Gruzínsku, kde Rusko jasne ukázalo, že pokiaľ ide o jeho záujmy, hranice a suverenita štátu nie sú pre neho zásadnou prekážkou. Už vtedy sa dalo v jeho strategických dokumentoch čítať, čoho je schopné, že má vo svojom okolí svoje strategické záujmy a že ich bude aj presadzovať.
Paradoxne, Rusko sa rozhodlo vojensky zasiahnuť na Ukrajine v čase veľmi dobrých vzťahov medzi NATO a Ruskom, dokonca počas plánovania historicky prvej spoločnej operácie.
Rusko jednoznačne nadradilo svoje záujmy na Ukrajine nad dobré vzťahy a praktickú spoluprácu s NATO, ktorá bola jednoznačne aj v jeho záujme. A samozrejme tiež s EÚ. Rusko pritom bolo jednou zo zmluvných strán Budapeštianskeho memoranda, ktoré garantovalo bezpečnosť a územnú celistvosť Ukrajiny výmenou za to, že sa Ukrajina v minulosti vzdala jadrového arzenálu.
Definovalo si Rusko Ukrajinu ako svoj životný priestor?
Ukrajina si po Majdane povedala, že chce ísť európskou cestou. Teda prijímať reformy, európske štandardy a byť čo najbližšie Európskej únii. O členstvo v NATO sa Ukrajina snažila dlhodobo a v roku 2008 jej aj bolo prisľúbené.
Rusko urobilo to, čo sa už v Gruzínsku ukázalo ako najefektívnejší nástroj, keď chcete zabrániť krajine vstúpiť do medzinárodnej organizácie: zobrať si časť jeho územia, čím zásadne naruší jeho suverenitu a napadnutý štát stratí kontrolu nad časťou svojich hraníc. A to je pritom jedna zo základných podmienok, aby sa štát mohol stať členom NATO alebo EÚ.
Prečo bolo rozhodnutie Ukrajiny ísť európskou cestou rozhodujúce?
Približovanie k EÚ, reformy, zvyšovanie bezpečnosti a posilňovanie právneho štátu jednoznačne prinesú viac stability a prosperity pre obyvateľov Ukrajiny. Zdvihne sa ich životná úroveň a bude len prirodzené, že časom sa aj obyvatelia ostatných štátov začnú pýtať, prečo sa nemôžu mať tak isto. Ruských obyvateľov nevynímajúc.
Rusko teda na Ukrajine zopakovalo gruzínsky scenár?
V jeho strategických dokumentoch sa dlhodobo píše, že si bude Rusko chrániť svoje strategické záujmy. Príklon Ukrajiny k západu bolo vnímané ako ohrozenie týchto strategických záujmov. Rusko si tento postup vyskúšalo v Gruzínsku a žiaľ ukázalo sa, že funguje. My sme zostali vývojom situácie na Ukrajine zaskočení. Veľa odborníkov neskôr hovorilo, že najväčšou chybou bolo, že sme neverili, že sa takýto scenár naozaj môže stať.
V ktorom momente Západ pochopil, že snaha brať Rusko ako spojenca, môže byť problematickejšia?
Bolo to práve ruskou agresiou voči Ukrajine. Debaty v NATO aj EÚ boli dovtedy zamerané skôr na to, ako viac s Ruskom rozvíjať partnerstvo. Boli rozbehnuté tucty programov, investovaných veľmi veľa peňazí. Ešte dnes sa v strategických dokumentoch NATO uvádza Rusko ako strategický partner. Dokonca aj v čase vypuknutia konfliktu boli v NATO intenzívne diskusie, či je to Rusko, ktoré robí agresiu voči Ukrajine, či to nie je len nejaká organizovaná polovojenská skupina.
Následná jednota európskych štátov a ich dohoda na sankciách bolo niečo, čo Rusko nečakalo. A dovolím si povedať, že na začiatku ani viaceré členské štáty EÚ.
Bála sa Európska únia možného dominového efektu?
Neviem, či práve dominového efektu. Skôr to bolo o tom, že európski politici pochopili, že sa scenár z Gruzínska zopakoval. A že sme sa z neho nepoučili. Tvárili sme sa, že sa to už nikdy nestane. A keď sa to stalo druhýkrát v priebehu šiestich rokov, bolo to veľmi silné. Osobitne anexia Krymu. Došlo k zásadnému zásahu do povojnového mierového usporiadania Európy. Narušenie hraníc takýmto spôsobom spochybňuje bezpečnosť každého jedného štátu v širokom okolí. Vrátane Slovenska.
Pobaltské štáty a Poľsko pritom vnímali toto nebezpečenstvo už predtým. Aj o ňom nahlas hovorili. Či už to boli pravidelné výbuchy munície v Kaliningrade, skúšobné streľby na dohľad z Litvy alebo pravidelné cvičenia ruskej armády pri hraniciach.
Mala by sa Ukrajina stať členom EÚ a NATO?
Dnes je situácia v krajine veľmi zložitá. Krajina potrebuje najmä stabilitu, ekonomickú obnovu a reformy. Potom môžeme hovoriť aj o plnení podmienok na vstup do EÚ a NATO. Ukrajinci ale tiež musia počuť, že majú budúcnosť.
Pamätám si, ako sme na Slovensku veľmi potrebovali povzbudenie v časoch, keď sme sa snažili o členstvo my. Ukrajina musí vedieť, že ak si splní svoje domáce úlohy, splníme si aj my tie svoje. Ako sa to stalo nedávno pri udelení možnosti Ukrajincom cestovať do EÚ bez víz. Pre Slovensko je životným záujmom, aby bola Ukrajina stabilná a prosperujúca.
Keď zvolili Donalda Trumpa do funkcie prezidenta USA, svet s napätím čakal, čo to bude znamenať práve pre vzťahy s Ruskom. Čo naznačujú jeho doterajšie kroky?
Je to zaujímavá situácia, ktorá má dva hlavné aspekty. Prvý je, čo Trump verejne vyhlasoval. Počúvali sme, že NATO je zastaralá organizácia, a že spojenci nedávajú dostatok peňazí na obranu. A že ak sa tento stav nezlepší, môže dokonca prehodnotiť článok 5 (pomoc členských štátov jednému z členov NATO v prípade jeho napadnutia, pozn. red.).
Druhý je, že po jeho zvolení sa aj jeho vyhlásenia zmenili. Po stretnutí s generálnym tajomníkom NATO Jensom Stoltenbergom jednoznačne vyhlásil, že NATO nie je prežitá organizácia. Na samite NATO v Bruseli sa síce, napriek očakávaniam, k článku 5 neprihlásil. Ale ani ho nespochybnil.
Je veľmi dôležité, ako komunikujeme s našou verejnosťou. Pretože takto formujeme verejnú mienku. A získavame podporu pre to, čo chceme a musíme urobiť. Ale je tiež veľmi dôležité, čo reálne robíme. Spojené štáty od nástupu Trumpa avizovali zvýšenie objemu peňazí, ktoré majú financovať posilnenie vojenskej prítomnosti v Európe. A keď bol na návšteve USA rumunský prezident, Trump sa jednoznačne postavil za článok 5. Rovnako sa zachoval aj na stretnutí štátov Trojmoria vo Varšave.
Je tiež veľmi dôležité, aby z našej časti Európy zaznel jednoznačný hlas, že Spojené štáty nemajú lepšieho spojenca ako EÚ. A platí to aj opačne.
Aj vo vzťahu k Rusku sa toho udialo veľa. V USA bola prijatá legislatíva, ktorá uznáva Južné Osetsko a Abcházsko ako okupované územia Ruskom a umožňuje tak prerušiť všetku podporu štátom, ktoré uznajú samostatnosť týchto dvoch gruzínskych provincií. Prezident Trump tiež jasne povedal, že sankcie voči Rusku zostávajú v platnosti a rušiť sa zatiaľ neplánujú.
Čo je príčinou rastúceho antiamerikanizmu v našom regióne?
Slováci sa akoby vždy zastávali tých, ktorých vnímali ako slabších, tých na ktorých sa útočí. Pamätám si z mojich študentských čias, ako negatívne rezonovala kampaň NATO voči Kosovu. Podobne to bolo aj neskôr pri vojne v Iraku či dokonca v Afganistane. Tieto konflikty boli prezentované štýlom, že USA zasahujú a bombardujú, kde chcú. Ľudia už nevnímali, že to neboli len USA, ale že v mnohých týchto operáciách boli viaceré štáty, vrátane Slovenska, či Českej republiky. A že dôvody na to boli veľmi vážne.
V ľuďoch tak zostáva veľakrát iracionálny negatívny pocit, že všetko, čo súvisí s USA, je zlé. Je to podobný mýtus, ako keď sa hovorí o proruskom sentimente. Súčasné prieskumy hovoria, že je oveľa menší, ako sa na Slovensku traduje.
Ten antiamerikanizmus je daný aj tým, že my sme síce členmi NATO a EÚ, ale málo o tom hovoríme. Kriticky nám chýba strategická komunikácia voči občanom. Zriedka počujete politika, ktorý by sa postavil a povedal napríklad, že americká prítomnosť v Európe je v záujme našej bezpečnosti alebo, že musíme investovať viac do obrany, alebo že to malé veliteľstvo NATO na Slovensko je na našu vlastnú žiadosť a pre našu bezpečnosť.
Je dôležité ísť pred ľudí a vysvetľovať. Lebo potom tu máme nielen antiamerikanizmus, ale množia sa nám tu aj extrémistické či antieurópske nálady. Potom skončíme v situácii, že občan je presvedčený, že najväčším zlom nie je naša neschopnosť robiť veci lepšie, ale že za všetko zlé môže Brusel. Že ten nám diktuje ešte aj výkonnosť žiaroviek a zakrivenosť banánov.
Prečo neexistuje medzi slovenskými politikmi základná zhoda na zahraničnom smerovaní? Bežný človek je z toho zmätený a je pochopiteľné, že ľahšie verí rôznym hoaxom či propagande.
Keď si pozriete bezpečnostnú stratégiu, ale aj programové vyhlásenie súčasnej vlády, je tam jasne prihlásenie sa k EÚ a NATO. Kríva tu však komunikácia. Len naozaj veľmi zriedka počujete politika, ktorý by obhajoval, prečo je pre Slovensko členstvo v EÚ a NATO nevyhnutné. Je preto dobré, že práve v týchto dňoch sa rozbieha kampaň, ktorá bude viac orientovaná na bezpečnostné témy.
Chýba nám tiež pozitívne myslenie a komunikácia, že sme za niečo. Máme tu veľa rétoriky “proti”. Sme proti Amerike, proti NATO, proti Európskej únii, proti Rusku, proti základným hodnotám. Málo formujeme pozitívne povedomie, za čo sme, čo by sme chceli.
Lebo potom prichádzajú všelijakí ľudia so zázračnými jednoduchými riešeniami. Tí hovoria, že sa budeme mať lepšie, keď vystúpime z EÚ a NATO, keď zoberieme sociálne dávky Rómom a uzavrieme sa pred migrantmi, lebo nám budú kradnúť prácu, ktorej máme mimochodom toľko, že už dnes hľadáme pracovnú silu za hranicami Slovenska.
V najnovšej správe o stave bezpečnosti Slovenska sa proruskej propagande venuje len niekoľko slov, aj to všeobecných. Európska únia pritom už dlhé roky o tomto hovorí ako o veľkej bezpečnostnej hrozbe.
Problémom tejto správy je, že je braná ako rutinné cvičenie, ktoré sa každý rok poskladá a publikuje. V čase, keď pripravujeme novú bezpečnostnú a obrannú stratégiu, by sme sa mali venovať týmto správam viac. Myslím, že je prirodzené, že štát dokáže otvorene pomenovať hrozby tak, ako ich vníma. Vnímam to ako jeden zo základných prejavov štátneho a národného sebavedomia.
Hodnotenie, že “to sú argumenty a hodnotenia NATO, EÚ, nie naše”, nie sú na mieste. My sme členom EÚ, členom NATO a neviem si predstaviť, že by Únia považovala propagandu za veľkú hrozbu, ale Slovenská republika nie. Máme tu desiatky webov, platených, ale aj neplatených agentov, ktorí tu šíria dezinformácie a idú proti našim základným hodnotám. To nie je hodnotenie, to je fakt.
Ak by ste mali obyčajnému človeku povedať, prečo je ruská propaganda hrozbou, čo by ste mu povedali?
Že je to jeden z najnebezpečnejších nástrojov na manipulácia našich obyvateľov. Že šíri informácie, ktoré nie sú pravdivé. Ovplyvňuje tak našich občanov a tí si aj na základe týchto poloprávd a klamstiev volia svojich zástupcov.
Jedným z hlavných cieľov ruskej propagandy na Slovensku je, aby politici neboli ochotní ľahko prijímať zásadné politické rozhodnutia, ktoré autori tejto propagandy považujú za ohrozenie ich záujmov, ako napríklad podpora členstva Ukrajiny v Európskej únii alebo NATO.
Aký je váš pohľad na rastúci vplyv extrémizmu?
Je to jeden z najnebezpečnejších trendov pre Slovensko. Stále viac sa nám tu šíri, spochybňuje základné hodnoty, to, čo je Slovákom vlastné, za čo bojovali už počas komunistického režimu – slobodu, demokraciu. Je nehorázne, že sa hocikde na Slovensku objaví skupinka ľudí v uniformách a pochoduje stredom mesta.
Osobitne zraniteľná je naša mladá generácia. To sa jasne ukazuje na tom, koľko mladých ľudí – prvovoličov – volilo ĽSNS. Hlasy volajúce po vystúpení z EÚ, NATO, volajúce po tom, aby sme sa tu uzavreli, sú nielen nezmyselné, ale aj nesmierne nebezpečné. Tí, čo to presadzujú, si neuvedomujú, aké devastačné účinky by to malo na našich občanov. Aj to ukazuje, akí ozajstní národovci sú to, keď chcú Slovensko tak poškodiť. Naše členstvom v EÚ a NATO je pre Slovákov životne dôležité.
Ako je možné, že sa neonacisti politicky zhodujú s politikou Kremľa, ktorého jedným zo základných ideologických pilierov je víťazstvo Sovietskeho zväzu nad nacizmom a fašizmom v 2. svetovej vojne?
Pretože táto rétorika sa ľahko na Slovensku presadzuje. Slovenskí fašisti a extrémisti sú často veľmi nevzdelaní a neuvedomujú si, aký nezmysel je spájanie proruskej rétoriky s fašizmom. Veď paradoxne, keď chcete niekoho v Rusku znemožniť, nazvete ho fašistom. Aj to svedčí o tom, ako dôležité je hovoriť s mladými ľuďmi a vysvetľovať im nezmyselnosť celej tejto politiky.
Dokáže sa Slovensko vysporiadať s radikalizáciou a rastom extrémizmu?
Všetko je najmä o vôli, odvahe a politickej rozhodnosti. Mám pocit, že sa na Slovensku v poslednej dobe hýbeme dopredu. Aj mimovládny sektor dlhodobo robí, čo vie a myslím, že sa mu darí. Ak sa nám podarí prepojiť tieto aktivity navzájom, uspejeme. Dlhšie už je cítiť, že Slovensku nie je ľahostajné, že nám tu beztrestne chodia fašisti a robia si čo chcú.
Čo by mohla byť cesta?
Otvorene sa extrémistom a fašistom postaviť. Ukázať im, že tu miesto nemajú. Že každé, aj najmenšie porušenie zákona, budeme prísne trestať. Že tu nikto nebude pochodovať po uliciach, propagovať fašizmus alebo radikalizovať naše deti v školách.
Musíme dlhodobo a poctivo zlepšiť vzdelávanie v tejto oblasti. A verejne a jasne komunikovať. Formovať verejnú mienku. Samostatnou kapitolou sú sociálne podmienky v oblastiach, v ktorých žije najviac voličov podporujúcich extrémistov. A to je beh na veľmi dlhú trať.
V ostatnom období sa objavili prípady zmiznutia munície z vojenských skladov. Nemôže to znamenať aj niečo viac, ako to, že v skladoch majú chaos a neporiadok?
Nechcem špekulovať a dúfam, že nie. Tá munícia mohla skončiť hocikde. Som skeptický, že sa nám podarí vypátrať, kde naozaj skončila. Oveľa dôležitejšie je, aby sa nám takéto veci do budúcnosti nestávali.
Autor: Ladislav Bariak ml. Rozhovor vyšiel na Aktuality.sk. Foto: Erik Adamson / Aktuality.sk