Je výzvou pre našu generáciu, prvé deti republiky, vedieť nahlas povedať, kam a ako chceme viesť Slovensko.
Pre mladého človeka, ženu či muža vo veku, povedzme, dvadsaťpäť rokov, je užitočné dozrieť v poznaní svojej identity. Hoc sa nedá predpokladať, že ide o akési nemenné a konečné poznanie seba samého, vedieť, kým som, dáva jednotlivcovi predpoklad lepšie zacieliť úsilie, neplytvať silami a dobre sledovať svoju cestičku životom. Obdobný vzťah azda nájdeme aj pri vyšších spoločenských celkoch, a preto hádam nie je celkom neužitočné pýtať sa, aký sme národ. Aký je národ slovenský?
Čitateľ odpustí, že nezačnem svoje úvahy pri národných buditeľoch romantického 19. storočia. Nečiním tak preto, že by ich rola v dejinách národa bola zanedbateľná. Avšak nevidím dôvody pýtať sa Štúra či Vajanského na Slovákov a Slovenky roku 2018. Opačne sa pýtať však už zmysel má. Národ, aby bol národom, má okrem iného spoločné dejiny a mýty a kto iný ako práve štúrovci môže stáť najvyššie v panteóne slovenského nacionalizmu.
Roľníci aj chirurgovia
Prvýkrát sa na mape sveta objavujeme v roku 1918 ako Československo. Z politickej nevyhnutnosti a potrieb čias ako jeden národ československý. V rámci možností skutočná výhra a krok vpred. Tu kdesi začíname dobiehať ďalšiu dôležitú métu národa, a to takzvanú plnú sociálnu skladbu. Inak povedané národ potrebuje mať aj roľníkov, aj chirurgov.
S tým ruka v ruke ide emancipácia hospodárska, teda učiť sa vlastniť a spravovať. Už len to by nám malo byť dostatočným dôvodom sláviť ako štátny sviatok vznik Československej republiky.
S nemeckými uniformami
Utilitárnym spojením s Prahou však neboli ambície časti slovenských elít uspokojené. Politický boj za autonómiu a vyrovnanie centristických pomerov v Prvej republike netreba zavrhnúť ako samoúčelné hejslováctvo. Zavrhnúť však treba oslavovanie slovenského štátu. Slováci konečne vládli Slovákom a Slovensku.
Toto tvrdenie však rýchlo zhorkne, ak popravde dodáme, že sa nám okolo toho vládnutia motalo nemálo poradcov v nemeckých uniformách. Nikdy nezabudnime, že tento útvar vznikol z potrieb Adolfa Hitlera. Menšie zlo ostáva zlom. Zbožšťovanie Jozefa Tisa, Alexandra Macha či Vojtecha Tuku preto nie je namieste.
Dokonaný a prebudený nacionalizmus
Ďalšia historická etapa utlmila národné myslenie a naopak priniesla ducha internacionálneho socializmu. Osobnosti éry Dubček i Husák ostávajú v prvom rade stále komunistami, hoc možno aspoň slovenskými komunistami, no určite nie národniarmi. Národ sa znovu vzdelával, bohatol, žil lepšie a dlhšie. Industrializácia a prechod k modernej spoločnosti, čo sú základné a nutné podmienky, na ktorých vyrástol nacionalizmus v Európe, sú spoľahlivo dokonané.
S rokom 1989 sa do histórie odoberá režim jednej strany a ožívajú nacionálne idey. Prebudený nacionalizmus, ktorý v dobrom i zlom poslúžil ako efektívna mobilizačná sila, možno pozorovať prakticky v celom bývalom východnom bloku. U nás sa umným pobrnkávaním na národné struny, ešte umnejším politikárčením (a neraz i klamstvom) presadil Vladimír Mečiar – zaslúžil sa o štát.
Divoké privatizačné roky, (ne)naplnené očakávania lepších zajtrajškov v EÚ a NATO, otvorené hranice a domácu stagnáciu sme dostali do vienka my, prvé generácie republiky.
Nové vlastenectvo
Vyššie uvedený a zďaleka nie vyčerpávajúci historický exkurz nás však pramálo priblížil k odpovedi na otázku, aký sme my Slováci vlastne národ. Ako uvádza historik Eric Hobsbawm, nacionalizmus predchádza národ. Národ je konštruovaný symbolmi, hrdinami a mýtmi, ktorých distribúciu zabezpečujú nacionalizmom nasiaknuté politické elity.
Ak sú tieto elity súčasne elitami vládnucimi, je v kontexte 19. a 20. storočia ich najistejším arzenálom povinná školská dochádzka, štátom definované obsahy vyučovania, podpora literárnej a ďalšej kultúrnej tvorby či všeobecná branná povinnosť. Ak však elity pôsobia ako v prípade Slovákov v zásade disidentsky, hoc v hmotnom dostatku, je dosah ich snáh veľmi obmedzený.
Keď 1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, ležali štátotvorné priority vládnucich inde než v budovaní sebavedomého vlastenectva. Ani neskôr to nebolo oveľa lepšie. Zahľadený smerom von, v úctyhodnom vypätí síl, aby sme sa dostali do najprestížnejšej spoločnosti na kontinente, znova sa nedostávalo príliš dôrazu a pozornosti tomu prekladať tieto úspechy do príbehov a symbolov, ktoré by dostali šancu zahniezdiť sa na vlasteneckom nebi.
Tá časť populácie s potrebou a záujmom byť súčasťou väčšieho celku sa musí, žiaľ, uspokojiť s mixom vyprchaného dedičstva štúrovcov, toxickým vzývaním slovákštátu a tradovaným presvedčením o holubičej povahe a tisícročnom útlaku. Zhrnuté a podčiarknuté – veľmi biedna mentálna výbava do 21. storočia.
Je výzvou pre našu generáciu, prvé deti republiky, vypĺňať prázdne miesta, šíriť naše vlastné príbehy, vedieť nahlas povedať, kam a ako chceme viesť Slovensko. Je v našich silách predefinovať vlastenectvo tak, aby bolo zorientované samo v sebe, sebavedomé, otvorené, ale i kritické a najmä hľadiace dopredu. Hľadajúce budúce ciele a úspechy.
Autor: Matej Kandrík, analytik think-tanku STRATPOL – Inštitút strategických politík. Foto: SND/Andrej Balco, z predstavenia SND Prorok Štúr a jeho tiene
Článok vyšiel v denníku SME.
