Begin typing your search above and press return to search. Press Esc to cancel.
Gruzínsko

Začína sa Gruzínsko prikláňať k Rusku?

Predstava, že bežní Gruzínci sú ochotní obetovať všetko, čo majú, len aby krajina vstúpila do Únie alebo NATO, je naivná. Vyberú si možnosť, v ktorej budú bohatší.

Súčasná gruzínska vláda sa v dôsledku rastúcich socioekonomických tlakov snaží v praxi uskutočniť politiku, ktorá by sa dala charakterizovať oxymoronom „Na Západ, ale zadobre s Ruskom!“.

Tbilisi sa v snahe nerozhnevať Moskvu odmietlo pripojiť k sankciám proti Rusku (okrem výrobkov z Krymu), neuvažuje sa pripojiť k Američanmi vedenej koalícii proti ISIS a odmieta ideu obnovenia embarga voči Iránu. Medzitým sa intenzívne zapája do hospodárskej spolupráce na osi Moskva – Teherán. V rámci nej Gruzínsko podpísalo dôležitú strategickú dohodu s Ruskom, Arménskom a Iránom o spoločnom trhu s elektrickou energiou.

V januári tohto roku zároveň Tbilisi s Gazpromom uzavrelo kontroverznú dohodu o zmene platby za transfer ruského plynu cez územie Gruzínska z komoditnej platby v plyne na monetárnu platbu. Bez ohľadu na to, že dohoda prináša omnoho viac výhod Rusku, gruzínska vláda odmietla aj napriek protestom zverejniť jej detaily.

Zrada alebo nutnosť?

Netreba hneď uveriť fámam o tom, ako sa Kremľu podarilo dosadiť v Tbilisi bábkovú vládu. Trend prehlbovania spolupráce s Ruskom treba chápať v širšom kontexte snahy gruzínskej vlády o diverzifikáciu ekonomickej spolupráce, keď politika primárnej orientácie na Západ z čias Michaela Saakašviliho nepriniesla očakávané výsledky. Gruzínsko sa snaží rozvíjať spoluprácu aj s Tureckom a Čínou, ale na rozdiel od Ruska rast obchodu s Čínou a Tureckom vedie aj k rastu už tak značného gruzínskeho obchodného deficitu. Vláda sa diverzifikáciou spolupráce snaží čeliť aj meniacim sa náladám v spoločnosti.

Hoci podpora Európskej únie a NATO zostáva medzi Gruzíncami stále vysoká (72 a 61 percent), až 31 percent respondentov si podľa najnovšieho prieskumu verejnej mienky National Democratic Institute myslí, že pre Gruzínsko by bolo výhodnejšie, ak by sa preorientovalo na Rusko (zatiaľ čo 53 percent verí, že výhodnejšie bude pokračovanie v euroatlantickej integrácii).

Podľa týchto čísiel sa môže zdať, že podpora smerovania na Západ je v Gruzínsku stabilná, ale rast podpory myšlienky re­orientácie na Rusko v gruzínskej spoločnosti môžeme s malými výkyvmi sledovať už od roku 2012. Úlohu v tomto trende nezohráva iba sklamanie nádejí spojených s orientáciou na Západ, ale aj cynické hybridné pôsobenie Ruska s cieľom formovať verejnú mienku v krajine. Mnoho pozornosti bolo v tomto smere venovanej hybridnému vplyvu Ruska na Gruzínsko v ideologickej sfére, prostredníctvom médií, mimovládnych organizácií a pravoslávnej cirkvi, ale jadro ruského úspechu leží v socioekonomickej sfére.

Ovocie hnevu

Ak chceme lepšie pochopiť faktory, ktoré najviac formujú zahraničnopolitickú orientáciu Gruzíncov, treba si uvedomiť, že nie sú až takí odlišní od nás. Predstava, že bežní Gruzínci sú ochotní ísť na hranu svojich možností a obetovať všetko, čo majú, len aby krajina vstúpila do Únie alebo NATO, je naivná.

Ako dokazujú aj mnohé štatistiky, až 70 percent Gruzíncov podporujúcich západnú integráciu krajiny tak robí preto, lebo od tohto smeru zahraničnej politiky očakávajú materiálne zlepšenie svojej situácie a nie pre výdobytky liberálnej demokracie ako takej (podobné je to s podporovateľmi proruského smerovania krajiny). Podpora západnej integrácie u väčšinového obyvateľstva je tak síce stále výrazne väčšinová, ale je postavená na nepevných základoch. Stratégovia v Moskve to už dávno pochopili.

Rusko má v danom regióne oproti iným veľmociam hneď niekoľko tromfov vďaka lepšiemu know-how a silnejším kultúrnym, sociálnym a ekonomickým väzbám, ktoré vznikli počas dvoch storočí spoločnej histórie. Moskva môže napríklad otvoriť svoj pracovný trh, ktorý predtým účelovo zatvorila, čo je pre obyvateľov krajiny trpiacej nezamestnanosťou mimoriadne silným lákadlom. Za rok terénneho výskumu v Gruzínsku som najmä v dedinských oblastiach stretol množstvo mladých proeurópsky ladených ľudí, ktorí by však neváhali podporiť zblíženie krajiny s Ruskom, ak by sa im tým otvorila možnosť pracovať v ruských mestách.

Omnoho zásadnejšie sú však možnosti Kremľa vo vzťahu ku gruzínskemu poľnohospodárstvu, ktoré zamestnáva približne polovicu práceschopnej populácie. Za posledných 25 rokov ho však postihla séria pohrôm. Privatizácia bezprostredne po rozpade ZSSR vyústila do obrovskej rozdrobenosti pozemkov. Väčšina poľnohospodárov má iba malé políčka, ktoré stačia nanajvýš na zabezpečenie stravy pre rodinu. Poľnohospodárstvu uštedrila ďalšiu vážnu ranu aj vláda Michaela Saakašviliho, počas ktorej boli v snahe podporiť vstup do NATO a odstrašiť Rusko maximalizované výdavky na armádu a rozpočet ministerstva poľnohospodárstva bol minimalizovaný do takej miery, že v roku 2010 dosahoval iba 0,4 percenta HDP.

Posledný a najtvrdší úder však gruzínskemu poľnohospodárstvu zasadilo Rusko samotné, keď zavrelo hranice pre malých producentov z Gruzínska.

Počas mojej práce vo východnom Gruzínsku blízko separatistického Južného Osetska miestni obyvatelia so zármutkom spomínali na dobu, keď bola ruská hranica otvorená a oni mohli naložiť svoju úrodu a často ju mimoriadne výhodne predať v ruských mestách. Uzavretie hranice do Ruska mnohé miestne rodiny zruinovalo, keďže Rusko bolo vďaka svojej geografickej polohe jediným prirodzeným odbytiskom pre ich poľnohospodárske výrobky. Všetky ostatné susedné krajiny, ako aj Únia produkujú rovnaké plodiny ako Gruzínsko, pričom vďaka vyspelejšiemu poľnohospodárstvu omnoho lacnejšie. Často pritom začínajú Gruzíncov vytláčať aj z ich vlastného trhu.

Narazil som aj na rozzúrených farmárov, ktorí vysypávali svoju úrodu jabĺk do rieky a pílili ovocné stromy na kurivo, keď zistili, že nemajú svoju produkciu kde predať a miestny závod im za 25 kíl jabĺk ponúkol v prepočte 40 centov. Sú to práve ľudia ako vyššie spomenutí rezignovaní farmári, kto začína tvoriť rozrastajúce sa jadro podporovateľov Ruska v Gruzínsku.

Mnohí miestni poľnohospodári však ešte v čase mojej práce v regióne pred troma rokmi s netrpezlivosťou očakávali liberalizáciu obchodu medzi Gruzínskom a Úniou. Na základe dohody podpísanej v roku 2014 by sa mal gruzínskym poľnohospodárom zjednodušiť ich export na európske trhy. Problém je v tom, že množstvo miestnych poľnohospodárov má od vplyvu zmluvy na svoj život často nerealistické očakávania. Zistenie, že pred tým, ako budú môcť začať exportovať do Únie, budú musieť splniť približne 350 direktív, vyvolalo prednedávnom medzi gruzínskymi poľnohospodármi vlnu sklamania a pobúrenia.

Netreba tiež zabúdať, že to nebude iba úniový trh, ktorý sa otvorí gruzínskym producentom, ale aj trh Gruzínska sa otvorí vysoko produktívnej konkurencii z Únie. Predpokladá sa, že zmluva v dlhodobom horizonte Gruzínsku skutočne pomôže, ale v strednodobom pravdepodobne aj napriek snahe Bruselu a Tbilisi situáciu gruzínskych poľnohospodárov najmä na východe krajiny nijako nezlepší, ale naopak, môže ju ešte mierne zhoršiť.

Ak sa tak naozaj stane, Kremeľ môže naplno pristúpiť k politike cukru, keď začne postupne odbúravať tie prekážky socioekonomického rozvoja Gruzínska, ktoré sám účelovo vytvoril. Ak sa k tomu pridá na plné obrátky spustená informačno-propagandistická kampaň v kombinácii s neochotou Západu výraznejšie sa v regióne angažovať, zatiaľ ešte pretrvávajúci konsenzus o smerovaní krajiny v gruzínskej spoločnosti môže byť v krátkom čase rozbitý.

Gruzínska lekcia pre Slovensko

Hybridná vojna Kremľa proti krajinám ležiacim v jeho „blízkom zahraničí“ má niekoľko fáz. Vyvolanie konvenčnej vojny, zamrazenie miestneho separatizmu a poškodenie ekonomiky sprevádzané masívnou informačnou kampaňou predstavuje iba prvú, viditeľnejšiu fázu, ktorej cieľom je zastaviť integračné smerovanie krajiny mimo ruského orbitu. To bol prípad Gruzínska v roku 2008 a je to aj prípad súčasnej Ukrajiny.

Ako však ukazuje terajší vývoj v Gruzínsku, existuje druhá fáza hybridnej vojny, v ktorej sa Kremeľ zameriava na manipuláciu zhoršujúcej sa socioekonomickej situácie cieľového štátu so zámerom formovať zahraničnopolitickú orientáciu jeho obyvateľov. Rusko v tejto fáze postupuje veľmi pomaly a nenápadne, ale s brutálnou efektivitou.

Čas pritom hrá do kariet Moskvy, a nie Západu.

 

Autor: Tomáš Baranec. Článok vyšiel v Denníku N.