Begin typing your search above and press return to search. Press Esc to cancel.
Moscow

Bývalý demokrat Ján Čarnogurský

Aureola bývalého premiéra a prominentnej osobnosti protikomunistického disentu už nemôže legitimizovať paradoxy, propagandu a nezmysly, ktoré dnes Ján Čarnogurský šíri vo verejnom priestore.

Z doterajších vyjadrení by sa mohlo zdať, že Ján Čarnogurský zostane voči Kremľu naivným a preto Putinovi užitočným aktérom. Jeho prihlásenie k Mariánovi Kotlebovi a polovojenskej skupine Slovenskí branci na blogu konzervatívneho denníka Postoj však preráža nové dno a Jána Čarnogurského posúva medzi antisystémové a demokracii nepriateľské sily. Slúži ku cti redakcii Postoja, že text po niekoľkých hodinách stiahla, ale to, čo preniklo na verejnosť, nesmie zostať bez povšimnutia.

Čarnogurského odpor k NATO je dlhodobo jasný. Naplno sa prejavil na začiatku milénia, kedy sa spoločne s Eduardom Chmelárom v kritických chvíľach ratifikácie prístupových zmlúv o vstupe Slovenska do Aliancie pokúsili zorganizovať petíciu za vypísanie referenda, a tým zabrániť získaniu kolektívnych bezpečnostných záruk. Pre oponentov Ameriky a NATO to chvíľu vyzeralo dobre.

Po sľubnom štarte a rozsiahlej medializácii však petícia uviazla na počte 191-tisíc podpisov, hlboko pod hranicou potrebnou na vypísanie všeľudového hlasovania. Šťastie s novou petíciou skúsili aj v roku 2015, tentoraz za podpory konšpiračného magazínu Zem a vek na podmaze verejných demonštrácií: aj toto úsilie vyšumelo. Čarnogurský rutinne prirovnáva demokratické NATO, v ktorom sa rozhoduje jednomyseľne, k totalitnej Varšavskej zmluve, kde všetko diktoval Sovietsky zväz. V novom blogu sa dokonca NATO dočkalo prirovnania k ochrannej zmluve Tisovho Slovenského štátu s Hitlerom.  

Čarnogurského príklon k Rusku je jasný tiež. Jeho aktivity v prospech rozvoja slovensko-ruských vzťahov sa neobmedzujú na vedenie Slovensko-ruskej spoločnosti, ktorá podľa svojej webstránky “hľadá spojenie medzi vymoženosťami európskej integrácie a tradičným slovenským rusofilstvom”.

Informácie pri tom preberá bez akéhokoľvek kritického filtra najmä z ruských štátnych tlačových agentúr a často aj bulvárnych či alternatívnych webov, akými je český Aeronet alebo slovenské Hlavné správy. V roku 2006 Čarnogurský zastupoval Leonida Sviridova v súdnom spore proti Mladej Fronte Dnes, ktorá uviedla, že dôvodom odmietnutia Sviridovovej novinárskej akreditácie v ČR bola jeho spolupráca s ruskými tajnými službami. Ján Čarnogurský je aj členom Valdajského diskusného klubu, s ktorým Vladimir Putin konzultuje politiku Ruskej federácie. 


Čarnogurského rétorika synergizuje s proruskými naratívmi a priamo preberá argumenty ruskej propagandy. USA vedú hegemonistickú politiku, pravdepodobnosť vojny sa zvyšuje, no začať ju môžu len USA, Európa je vazalom Ameriky. Európa si nedokáže poradiť s migráciou, potrebuje k tomu Rusko, kresťania by mali oslobodiť Európu od mohamedánov. V Sýrii by mal Západ podporiť Asada proti Islamskému štátu, vojenský zásah Ruska dostal Islamský štát do defenzívy, dohoda EÚ s Tureckom je chybou, Rusko je záchrancom civilizačných hodnôt na Blízkom východe.

Kancelárku Merkelovú, hlavnú presadzovateľku sankcií proti Rusku, zavedených v dôsledku protiprávnej anexie Krymu a vojenského zásahu na východe Ukrajiny, Čarnogurský označil za zradkyňu: “Angela Merkelová sa dostala do kancelárskeho kresla tak, že zradila Helmuta Kohla, mierového zjednotiteľa Nemecka. Čím skôr Merkelová odíde z vysokej politiky, tým lepšie.” Samozrejme, čím skôr odíde, tým sa Rusku zároveň zvýšia šance na zrušenie sankcií.  

Nie je náhodou ani to, že sa Ján Čarnogurský spolu s Jozefom Banášom zaradili medzi top úlovky v rozhovoroch konšpiračného plátku Zem a vek. Obaja bývalí mainstreamoví politici, ktorých geopolitické zmýšľanie po odchode z politiky zaznamenalo 180-stupňový obrat, dostali v Rostásovom periodiku bohatý priestor. Konšpiračné myslenie prekvitá vždy, ale teraz sa uplatňuje s politickým cieľom: paralyzovať vôľu spoločnosti. Kto uverí, že svet riadia temné sily a nie spoločenské inštitúcie, nebude sa angažovať, nepôjde voliť a stane sa ľahkým objektom politickej manipulácie.

Dokonca aj Čarnogurského antisystémové nastavenie sa kryštalizuje už dlhšie. V čele Slovensko-ruskej spoločnosti zorganizoval v duchu komunistického kádrovania nepriateľov štátu kontroverznú čitateľskú anketu o “najhorších rusofóbov” na Slovensku, z ktorej ako víťaz vyšla priamo hlava štátu, prezident Andrej Kiska. Na demonštráciách proti základniam NATO neváha bývalý disident Čarnogurský vystupovať obkolesený červenými vlajkami s kosákom a kladivom. Auditórium mu tvorí podivuhodná zmeska nedemokratických a antisystémových síl, od bývalých eštébákov a komunistov až po vyholených chlapov v uniformách.  

Postoj k Slovenskému štátu vyjadril už v októbri 1991 pre týždenník Respekt takto: “Stretávam sa na Slovensku s množstvom ľudí, ktorí majú skôr dobré spomienky na Slovenský štát, vedia ich aj racionálne odôvodniť; a ich pocity a argumenty jednoducho nie som schopný ani z morálneho hľadiska vyvrátiť.”  

Dnes však Ján Čarnogurský zašiel veľmi, veľmi ďaleko: “Pozerám sa po našich politikoch v ústavom (sic!) postavení a kladiem si otázku, kto z nich by bol schopný dodržať sľub voličom, že nepripustí cudziu vojenskú základňu na našom území. Vychádza mi iba jeden. Azda Marián Kotleba.” A potom zadrel ešte hlbšie: “Našťastie stále máme lesy, hory. V nich už cvičia Slovenskí branci. Nie je ich veľa, ale keby bolo treba, môžu sa okolo nich združiť tisíce ďalších vlastencov. Potom, hoci opäť s ruskou pomocou, budú môcť vyhnať tých, ktorí kradmou rukou siahnu na našu slobodu.”

Podpora fašizmu neprekvapí znalcov Putinovej politiky. Tej sa zatiaľ pred svetom ako-tak darí zakryť obrovský paradox. Kremeľská propaganda na jednej strane povýšila víťazstvo nad fašizmom v druhej svetovej vojne na ústrednú tému historického príbehu Ruska. Navzdory objektívnym faktom tento naratív stále používa napríklad v snahe diskreditovať legitímne zvolenú vládu v Ukrajine. Na druhej strane však Moskva chladnokrvne podporuje krajnú pravicu po celej Európe, od francúzskej Marine Le Pen až po maďarský Jobbik. Týka sa to aj Slovenska, kde polovojenské skupiny ako Slovenskí branci cvičili s podporou ruských specnaz a vysielali bojovníkov na Donbas a kde Róbert Švec zo Slovenského hnutia obrody priznáva nielen priame väzby na aktérov v Rusku, ale aj porozumenie pre ich strategické záujmy vytvoriť zo Slovenska predpolie ruských operácií proti Západu. Najbližšie k otvárajúcej sa rane prišla poľská tajná služba ABW, ktorá v máji 2016 naznačila financovanie Kotlebovej ĽSNS Ruskom.

Čarnogurský ťahá paralely s rokom 1939, v ktorom si Hitlerovo Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz rozparcelovali Európu vrátane Československa. Pritom nedomýšľa — alebo cieľavedome ignoruje — oveľa relevantnejšie paralely s okupáciou Československa v roku 1968. Mentálne nastavenie, do ktorého Putin smeruje Rusko, ilustruje mocou tolerovaná rehabilitácia Stalina, ktorého ľudová podpora teraz dosahuje najvyššie čísla za ostatných šestnásť rokov. Jednoducho, od nástupu Putina k moci prebieha intenzívna militarizácia dejín, štátu a médií.

Čo z toho plynie pre Slovensko? Prípadný príklon k dnešnému Rusku skôr bude ako nebude znamenať obmedzenú suverenitu, ako sme ju zažili v auguste 1968. Zastavte sa, bratia vlastenci, národovci a nacionalisti, nad Tatrou sa blýska! Nie však zo Západu, ale z Východu.

Čarnogurského polohy tak už odrážajú plné spektrum nástrojov, ktoré uplatňuje Putinov Kremeľ proti demokratickým štátom. Ruské veľvyslanectvo urobilo obrovskú chybu minulý týždeň, keď na slovenské vysoké školy priviedlo Putinovho poradcu Andranika Migranjana, ktorý obhajuje Hitlera a rozpracúva ideológiu autoritárskej moci. Dnes je jasné, o čo Rusku a jeho spriazneným aktérom na Slovensku ide. Suverenita a nezávislosť to určite nie je.

Čarnogurského posun k otvorenej podpore fašizmu musí byť finálnym varovaním aj pre tie mainstreamové médiá, ktoré mu dávali priestor v snahe o vyváženie diskusie, žijúc v naivnom presvedčení, že svojím “alternatívnym“ pohľadom sleduje naplnenie legitímnych slovenských záujmov, teda zodpovednejšiu zahraničnú politiku.  

Aký paradox! Pravicové totalitné myslenie sa nám vykryštalizovalo priamo v osobe stelesňujúcej zápas proti inej totalite — ľavicovej. Tragické vákuum, ktoré vznikne smrťou hodnôt, okamžite vypĺňa pragmatický záujem. Salto mortale bývalého demokrata Jána Čarnogurského je dokonané. Netrvalo to ani dvadsať rokov. Zbohom totalita — vitaj totalita!

 

Autor: Mário Nicolini, Text vyšiel v Denníku N.