Je sparná júnová noc, predvečer vysvedčení. Z našej modrej rapidky sa zo zadných sedadiel ozývajú nadšené výkriky: „Oh my people! Bratislava, I love you!“ Práve prechádzame ponad Dunaj cez Most SNP, nad nami sa vyníma osvetlený Bratislavský hrad a moji traja žiaci sa ma v návale eufórie pýtajú, či tam hore býva pán prezident.
Nie, ale už o chvíľu okolo Prezidentského paláca pôjdeme, vravím im a v spätnom zrkadle sledujem ich tváre naplnené šťastím a radosťou, osvetlené žiarou mihajúcich sa pouličných lámp. „Na tento deň nikdy nezabudneme“, zaznieva zozadu unisono. Dávam žiakom zapravdu a postupne opúšťame Bratislavu a vchádzame na diaľnicu. Pred nami je štvorhodinová cesta do Markušoviec, odkiaľ sme v ten istý deň ráno vyrazili, aby sme v jednom z bratislavských kníhkupectiev pokrstili knihu Môj príbeh, na ktorej sme makali celý školský rok.
Ľudka, Veronika a Ľubo v Bratislave ešte nikdy neboli. Vlastne, až doteraz neboli ďalej, ako v Spišskej Novej Vsi, ktorá je od Markušoviec, obce v ktorej prežili svojich dvanásť detských rokov, vzdialená sotva päť kilometrov. Nečudo, že ich návšteva hlavného mesta tak dostala. No neboli to mosty ponad Dunaj, hrad, električky, veľké nákupné centrá ani čulý ruch v uliciach, čo spravilo ich spomienku nezabudnuteľnou- to všetko len dotváralo kulisu k niečomu omnoho podstatnejšiemu: moji žiaci sa prišli podeliť o svoj príbeh.
Dobrý príbeh sa zväčša rodí v momente, o ktorom si vzápätí poviete, že to nemohla byť náhoda. Začiatkom školského roka som prevzal školskú knižnicu a premýšľajúc nad tým, ako zavŕšiť svoje dvojročné pôsobenie na škole, zazrel som detskú knižku O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy. Môj Tomáš zo 7.B sa tmy predsa nebojí, pomyslel som si a predstavil som si svojho večne neposedného žiaka, ktorému by omnoho viac svedčal prívlastok „ktorý sa začal na hodinách kontrolovať.“
A prečo to vlastne neskúsiť? Spravím krúžok so žiakmi ochotnými na sebe pracovať, každý si stanoví svoj cieľ a o ich snažení napíšeme knihu! Zo školy na konci roka odídem ja a jedného dňa aj oni, ale kniha zostane. Bude svedectvom ich úsilia a môže tak inšpirovať ďalších žiakov, ich súrodencov, rodiny a v neposlednom rade každého, komu nie je ľahostajná naša krajina a je vnímavý k príbehom druhých, napríklad detí z Markušoviec.
Dva roky som učil v Markušovciach angličtinu a často som mal pri tom pocit, že kráčam mínovým poľom. Všade navôkol to búchalo, navyše aj v jazyku, ktorému som sotva rozumel. Konflikty, hádky, narážky a úškrny, to všetko bolo medzi žiakmi na dennom poriadku.
Uvedomil som si však, že nemá zmysel pred tými explóziami utekať a vyhýbať sa im, ale naopak, pokúsiť sa im čeliť, pristaviť sa, pozorne vnímať, čo sa deje a pokiaľ to je čo i len trochu možné, skúsiť rozbušku deaktivovať. A práve o tom boli naše pravidelné stretnutia v školskej knižnici- vzácnym časom, keď všetko naokolo utíchlo a dôverné výpovede detí odhalili bohatosť ich vnútorného sveta a úprimnú vôľu po zmene.
Postupne sa zozbieralo sedemnásť žiakov. Niektorí prišli sami od seba, iní zas s ospravedlnením za nevhodné správanie na hodine, či s prosbou o vrátenie mobilného telefónu zabaveného počas vyučovania. Každý však dostal rovnakú ponuku: chceš niečo dokázať a stať sa tak lepším? Na začiatok si preto títo žiaci stanovili svoje ciele, ktoré chceli do konca školského roka splniť a ktoré boli pre nich dostatočnou výzvou. Naučiť sa slušne správať a kontrolovať, stať sa zodpovednejším žiakom, či pomáhať druhým ľuďom boli len niektoré z nich.
Stretávali sme sa pravidelne popoludní a písali sme krátke kapitoly o ich úsilí, úspechoch a zlyhaniach, ktoré na ceste za svojim cieľom zažívali. Žiaci rozprávali, ja som sa pýtal a väčšinou som si vystačil len s tromi otázkami: „prečo?“, „aký to bol pocit?“, „urobil by si nabudúce niečo inak?“ a nestačil som sa diviť miere reflexie u žiakov, ktorí na hodinách celkom bežne zvádzali boj nielen so mnou a s ďalšími učiteľmi, ale, ako som následne pochopil, častokrát aj sami so sebou.
Postupne som sa dozvedal, ako sa ôsmak Albín musel obhajovať pred súdom po tom, ako ho napadol opitý muž a vďaka svojmu záväzku byť vytrvalejším žiakom sa výzvy nezľakol a úspešne sa obhájil. Alebo som bol svedkom zmierenia medzi piatakom Alexandrom a jeho starším bratom Elemírom, ktorý si dal za cieľ, že sa začne viac kontrolovať.
Na krúžok chodila aj piatačka Katka, ktorá si požičala z knižnice svoju prvú knihu a postupne dvanásť ďalších, aby mohla doučovať svojho otca a mladších súrodencov, pretože jej snom je stať sa učiteľkou. Či Samo, končiaci ôsmak s výbušnou povahou a veľkým odhodlaním, ktorý sa chcel stať najlepším bubeníkom na škole, až sa napokon prebubnoval do školskej kapely s ktorou odohral niekoľko úspešných koncertov.
„Ja a moja najlepšia kamoška Veronika chceme, aby si všetci pomáhali aspoň tak, ako my pomáhame druhým ľuďom. Keď si budete pomáhať, budete mať veľkú radosť! Keď budete pomáhať aspoň niektorým ľuďom, váš život sa obráti na dobro.“
Ľudka s Veronikou dočítali záverečný úryvok zo svojich kapitol o tom, ako pomohli svojim spolužiakom a súrodencom zmieriť sa, a z početného obecenstva v bratislavskom kníhkupectve sa ozval neutíchajúci, intenzívny potlesk. Dievčatá nevedeli, ako v tej chvíli zareagovať, tak sa len hanblivo zahľadeli do zeme a v ich zapýrených tvárach sa zaligotali slzy dojatia.
Každý žiak si nosí v sebe svoj príbeh. Tí moji ma naučili, že úlohou učiteľa je objavovať ho a snažiť sa mu porozumieť. Učiteľ by mal trpezlivo doprevádzať, pozorne načúvať a vnímať častokrát neviditeľné potreby svojich žiakov. Tým, že pomôže žiakom spoznať autorstvo ich vlastného príbehu, zároveň vpisuje do ich príbehu niečo podstatné, čo im pomáha v živote sa zodpovednejšie rozhodovať.
V každej jednej chvíli sa môžu stať lepšími a neustále dokazovať sebe aj druhým, že zmena je možná. Mne a čitateľom ich príbehu to už dokázali. Našli v sebe odvahu a poodhalili svoj vnútorný svet. Aj preto odchádzam po dvoch rokoch z Markušoviec ako iný človek. Ale to je už ďalší príbeh.
Autor: Tomáš Horváth. Článok vyšiel v časopise .týždeň. Foto: Peter Belák/Ján Orvoš
